Vianočné aktivity z našej poličky

    Prajem Vám všetkým pekné a pokojné adventné obdobie a prinášam vám trošku vianočnej nálady aj prostredníctvom našich aktivít na poličke.

  1. Magnetická vianočná knihaTáto kniha plná magnetiek je úplne úžasná tak pre malých ale aj väčšie deti. Je nabitá detailami a môžete si skladať rôzne vianočné či zimné scénky. Keď opisujeme, čo je na obrázku alebo sa rozhodujeme, akú magnetku vyberieme, nevedomky rozvíjame slovnú zásobu 😉 
  2. Vianočné pečiatkyTieto vianočné pečiatky vyberáme už každoročne. Minulý rok sme pomocou nich vyrábali vianočné pozdravy, článok nájdete TU. Zdobili sme pomocou nich už aj ozdoby zo slaného cesta. Tento rok, viac ako samotné pečiatkovanie, zaujalo skôr umývanie pečiatok 😀
  3. Stromčeky z ConnetixuInšpirovali sme internetom a vytvárali z Connetix trojuholníkov magnetické stromčeky.Veľmi sa mi páčila táto myšlienka, pretože sa tu zapája podvedome aj matematické myslenie a vlastne  sa tvoria geometrické telesá – ihlany – z plášťa.Dozdobenie rolničkami bola už iba čerešnička na torte 😉
  4. Zdobenie stromčeka pomocou obrázkov so svorkamiÚplné úžasná aktivita na rozvoj jemnej motoriky. Zalaminovali sme obrázky a do nich vyrezali dierky. Svorky som kúpila v Tedi – sú veľmi „mäkké“ a ľahko sa ohýbajú.Spája sa tu tréning koordinácie oboch rúk, pretože musia spolupracovať a každá robí čosi iné a jemnej motoriky. 
  5. Vešanie ozdôbTento stromček som kúpila (hoci nerada) na Ali. Stromček sa dá poskladať a sú na ňom malé háčiky, kam sa vešajú malé ozdoby. Je to drobná jemno-motorická práca, odporúčam pre vek 3+ (mladšie deti by sa pri tom asi viac hnevali).
  6. Tvorenie z papiera

Strihanie, lepenie a vyfarbovanie u nás momentálne vedie. Po tom, ako Dorotka minula tieto 3 zošity na vystrihovanie, doplnila som jej nejaké podobné aktivity aj do vianočnej poličky. Nesmú tu chýbať strihacie prúžky…. ….nalepovanie podľa predlohy……hľadanie správnych polovíc a lepenie…Všetky predlohy som stiahla z tejto stránky, kde je veľa podobných free materiálov na stiahnutie.

No a okrem toho žijeme úplne bežným predvianočným životom 🙂 Piekli sme spoločne medovníčky, zdobíme si a zútulňujeme náš domček… … vyrábali sme adventné vence a plníme úlohy z adventného kalendára. Taký láskyplný podľa môjho gusta nájdete buď TU alebo aj TU. Prajem vám pekné vianočné sviatky, veľa pohody a zdravia v kruhu rodiny.

Knihy o emóciách pre deti

Rada by som Vám dala do pozornosti tieto 3 knižky o emóciách.
Pre najmenšie detičky od 3-4 rokov je Príbeh o dvoch jašteričkách a slnku. Sú to dvaja súrodenci, ktorí prežívajú hnev, žiarlivosť, smútok, ale aj lásku a radosť. S touto knižkou sa naučia pocity pomenovať, pochopiť a prijať ich.
Pre trošku staršie deti (povedala by som 4-7 r.) je Knižka o pocitoch. Je zameraná na tie „zlé“ emócie, s ktorými sa deti potrebujú vyrovnať. Rozoberá, ako sa niekto cíti, keď je v rozpakoch, nervózny či rozrušený a pod., čiže rozmieňa ich už trošku na drobné a dopĺňa ich vždy názornými situáciami.
A posledná knižka Čo sa to so mnou deje? Moje emócie je v podstate pracovný zošit – obsahuje rôzne úlohy, zadania, vyfarbovačky, dopĺňačky a aj samolepky a hry.  Odporúčala by som pre vek 6+, prípadne staršie deti, ktoré si už vedia samé prečítať.
Tak ktorá sa vám páči najviac? 🙂
 

Prvé prípravné aktivity na písanie

    Ak sa to dá nazvať Prvé prípravné aktivity na písanie, pretože príprava na písanie prebieha aj v rôznych iných oblastiach, nie iba na papieri 😉 . Viac som o tom napísala v tomto článku o správnom úchope.

Ale chcela som Vám napísať, čo v poslednej dobe máme v kuchyni na poličke (čerstvé 3 roky). Sú to rôzne grafomotorické aktivity, pretože naša slečna chce byť veľkáčka ako jej sestra. Začala sa nás pýtať na písmenká a chce ich s nami písať: „Mami, napíš mi A…“ A keďže aj sestru vidí stále čosi písať a kresliť, tak ju to motivuje.Na poličke nájdete u nás rôzne obkresľovacie šablóny a stierateľné aktivity. Niektoré som vytiahla po Adelke a niektoré máme nové. 

V krabičke máme drevené šablóny so zvieratkami. Je mi ľúto, že sa tento produkt už nepredáva, ale vymyslíme dačo a časom určite niečo podobné nájdete aj u nás v e-shope. Keď hľadáte akékoľvek šablóny na prvé obkresľovanie, mali by byť čo najjednoduchšie a dostatočne veľké. Dôležité je aj to, aby ceruzka nevyskakovala zo šablóny. Deti ešte v tomto štádiu nebudú vedieť obkresliť tvary z vonkajšej strany, ako je to napríklad u Montessori obkresľovacích tvarov. Preto som ich Dorotke zatiaľ ani neponúkla. Čo jej ide úplne najlepšie je obkresľovanie šablón s čiarami alebo základnými geometrickými tvarmi.Niekedy jej šablónu pridržiavam ja, aby sa mohla sústrediť iba na vedenie ceruzky.Ďalej máme na poličke skvelé stierateľné kartičky s obrázkami, na ktoré sa dokresľuje. Vybrala som z balenia jednoduchšie úlohy, ako napríklad dokresliť škvrny zvieratkám, pásiky na oblečenie, obkresliť podzemnú cestičku krtkovi a pod.. Tieto obrázky nás motivujú ku kresleniu, trénujú koordináciu rúk a ovládanie prštekov. V nadväznosti na túto stieraciu aktivitu a Dorotkin záujem o písmenká, som vytlačila a zalaminovala tlačenú abecedu. Podobnú si môžete stiahnuť TU.

Ak nemáte laminovačku, môžete vytlačené písmenká vložiť napríklad aj do takejto fólieVybrala som jej zatiaľ tri písmenká a vždy sa jej snažím najskôr ukázať, akými smermi sa ťahá fixka a teda ako sa písmenko píše. Tu nás čaká samozrejme ešte dlhá cesta, ale skúšame a sledujem jej záujem 😉 

 

Za každé zdieľanie, komentár či lajk som vám vopred veľmi vďačná.

 

Adaptácia na škôlku

    Na úvod by som možno povedala, že nie som odborník ani psychológ a napíšem iba vlastné postrehy a skúsenosti. Každý sme nastavený inak, preto čo fungovalo nám, vám nemusí a je to tak v poriadku.V čase písania tohto článku máme sa sebou 5 týždňov pobytu v našej škôlke, z toho 2 týždne sme strávili doma kvôli chorobe. Adaptačný program bol nastavený tak, že 1,5 týždňa (začali sme v stredu, preto 1,5) sme chodili rodičia s deťmi na 2 hodiny. Ďalší týždeň chodili deti s rodičom na 2 hodiny a na 2 hodiny samé – teda rodič po 2h. odišiel. Ďalší týždeň chodili deti už samé na 4 hodiny. Po zhruba mesiaci začali deti v škôlke aj spávať a trávili tam teda už celý deň.

Musím povedať, že naša adaptácia vo všeobecnosti prebiehala pomerne dobre, bez jedinej slzičky či úzkosti. Možno si poviete, že je to dieťaťom a každé je iné. Samozrejme.  Mala som aj rôzne obavy, ale snažila som sa ich zbaviť, aby sa nepreniesli na Dorotku, lebo dieťa je napojené a všetko vycíti.  Išla som do toho s otvorenou mysľou a povedala som si, že akokoľvek to dopadne, bude to v poriadku.Tu som vám spísala pár bodov, ktoré si myslím, že sú dôležité a nám pomohli:

  1. Rozprávali sme sa vopred o škôlke – o škôlke sme sa vopred rozprávali, ale nie nejak intenzívne, pretože aj s tým môžete liezť dieťaťu na nervy 😀 Väčšinou, keď Dorotka spomenula, že chce ísť s Adelkou do školy, to bol moment, kedy som jej vysvetľovala, že ona pôjde do takej menšej školy – škôlky – pre menšie deti, povedala som jej v skratke, čo tam asi budú robiť a tu naša debata končila. Rozprávali sme sa o tom počas dňa, keď som videla, že je v pohode a nič ju netrápi. Raz som to skúsila pred spaním, ale vtedy mi povedala, že do školky nepôjde. Vycítila som, že to bolo preto, lebo v tom momente ma potrebovala pri sebe, a preto povedala, že do škôlky nepôjde (malé deti nerozlišujú teraz a potom; poznajú iba prítomný okamih). Ráno sa tam opäť tešila. Bola však už aj príliš unavená…
  2. Oboznámili sme sa s priestorom – mali sme šťastie, že naša škôlka fungovala ako detské centrum, kde sme vždy s veľkou radsťou chodili na dielničky/herničky. To zohralo veľkú rolu, že sa oboznámila s priestorom, hračkami a aj s našou budúcou pani učiteľkou (ktorú voláme krstným menom, je to tak osobnejšie). Dorotka teda nešla úplne do neznámeho.
  3. Pevný vzťah s rodičom a vzájomná dôvera – toto zohralo podľa mňa väčšiu rolu a možno je to aj najpodstatnejšia vec. Dieťa si získavate na svoju stranu, keď sa mu venujete, ste jeho parťákom a sprievodcom po svete a prejavujete mu rešpekt. Je to tá chémia medzi vami, ktorá musí fungovať, ktorú si vybudujete len vďaka spoločne strávenému času. Je to istota, ktorú dieťa vo vás má, verí vám, že dodržíte, čo si vzájomne sľúbite. Vtedy zvláda odlúčenia oveľa ľahšie. S istotou súvisí aj dodržiavanie pravidiel doma, že ste konzistentní, aj v tom sa prejavuje vaša zásadovosť a dieťa nachádza v týchto nastavených pravidlách istotu.
  4. Trénovali sme odlúčenia – trénovali sme s babkou/dedkom a buď išli spolu na prechádzku alebo na nejaký výlet trošku ďalej od domu. Sem-tam Dorotku postrážila známa alebo kamoška, ktorá má podobne staré deti ako sú tie naše. V lete pred nástupom do škôlky sme si povedali, že by mohla zvládnuť prespávačku u starých rodičov na 1 noc aj so sestrou. A z 1 noci boli 2, zvládla tak celý víkend. Odlúčenia trénujeme aj spôsobom, že od nás odchádza niekto, koho máme radi.
  5. Držala som sa v úzadí – počas adaptácie som sa držala čo najviac v úzadí. Vždy, keď si našla aktivitu, alebo sa začala hrať s deťmi, som ustúpila. Sadla som si niekam na kraj miestnosti a nechala som ju hrať samú. Samozrejme, že niekedy sa chcela hrať vyslovene so mnou, avšak vždy, ako to bolo možné, som sa stiahla bokom.
  6. Smerovala som dieťa na pani učiteľku – Dorotku som pri niektorých požiadavkách smerovala na pani učiteľku. Aj v prípade, že sme objavili novú hračku/aktivitu, povedala som Dorotke, že musíme zavolať p. učiteľku, aby nám ukázala, ako sa s hračkou hrá. Bola to príležitosť, aby sa vzájomne lepšie oťukali, spoznali, nadviazali vzájomný vzťah. Takto som sa dostávala ja čoraz viac do úzadia a p. učiteľka bola tá, na koho sa začala Dorotka obracať.
  7. Osamostatnenie – po pár dňoch som bola Dorotke menej a menej na očiach. Niekedy som zašla aj do šatne a tam prečkala chvíľu, kým som sa znovu kdesi objavila tak, aby ma Dorotka „náhodne“ stretla a sama zbadala.  Tak pochopila, že tam stále niekde som, hoci ma nevidí. Tento čas mojej neprítomnosti som postupne zvyšovala.
  8. Vyberala som správny moment na odchod– keď nastal týždeň, počas ktorého sme my rodičia mali po 2 hodinách odísť, dôležité bolo načasovanie. U nás fungovalo odísť vtedy, keď sa deťom podávala desiata. Začali si samé pripravovať jedlo a to bol správny čas na odchod. Po desiatej deti išli väčšinou von, takže mali opäť ďalší program a nebolo ani kedy smútiť.
  9. Nedomáhala som sa rozlúčenia – Dorotka sa ráno so mnou nelúči. Keď sme sa v začiatkoch prezuli v šatni a potom vstúpili do triedy, išla si vždy za svojou obľúbenou aktivitou – senzorickou nádobou s ryžou. Pri nej som jej nanajvýš dala pusu na vlasy, povedala ahoj a odišla, alebo ani to. Doteraz sa vlastne vôbec nelúčime a keď je s tým ona v pohode, tak aj ja. Vedela, že ona bude v škôlke a ja pôjdem domov – o tom sme sa rozprávali. Ale rozlúčenie nepotrebuje. Možno práve ak by som sa toho domáhala, prišlo by jej clivo.
  10. Nemala som a nemám očakávania – povedala, som si, že nebudem mať žiadne očakávania. Že budem pripravená na akýkoľvek scenár a aj keby sme mali škôlku ešte o nejaký čas odložiť, nevadí, bude to v poriadku. Prijala som to radšej vopred a s väčšou ľahkosťou som Dorotku sprevádzala. Dokonca aj teraz si hovorím, že ak by prišla nejaká kríza aj po niekoľkých pohodových týždňoch, nedeje sa nič strašné.Na záver by som chcela povedať, že počas tých 3 rokov na rodičovskej dovolenke máme my rodičia jedinečnú možnosť venovať sa našim deťom. Napojme sa na naše deti, aby sme vytvorili medzi sebou pevné puto, ktoré vydrží aj odlúčenie v škôlke. Vybudujme si s deťmi blízky vzťah a máme možnosť ich niečo aj naučiť. Pripravme im doma prostredie, aby sa mohli rozvíjať, sledujme, čo ich baví a aké sú ich senzitívne obdobia. Všade sa uvádza, aké dôležité sú práve prvé roky života, tak je dobre si to pripomínať. Dokonca aj M. Montessori vo svojich knihách píše, že keby sme ako dospelí chceli zopakovať pokrok dosiahnutý dieťaťom v prvých troch rokoch, potrebovali by sme na to najmenej 60 rokov ? Preto investujme do svojich detí nielen peniaze, ale predovšetkým aj čas, ktorý strávime spolu zmysluplne.  Buďme deťom v tom najdôležitejšom období trpezlivými sprievodcami, s ktorými budú spoznávať svet s láskou a pochopením. ?  Túto šancu máme iba raz…