Adelka práve prechádza vkladacím a vyberacím obdobím. Vhadzuje paličky do fľaše, kocky do nádoby, guličky do krabičky, lyžičku do šálky… Robí to sama a bez akéhokoľvek vonkajšieho podnetu. Veci na to má pripravené v poličke a keď má chuť, jednoducho si vyberie to, čo ju baví. Vydrží takto pracovať sama aj štvrť hodiny. Naschvál píšem „pracovať“, pretože naozaj vynakladá maximálne úsilie a je pri tom neuveriteľne sústredená, že nevníma nič naokolo.

„Práce dítěte je nevědomá činnost postavena na duševní energii uvolňující se v procesu rozvoje osobnosti“.*

Stáva sa, že počas tejto pracovnej chvíľky trafí do nádoby naozaj iba zopárkrát, no napriek tomu pri činnosti zotrváva dlhšie, ako by som očakávala.

    „Když dítě pracuje, neusiluje o dosažení nějakého cíle. Jediným a postačujícím důvodem je mu práce sama. Po přirozeném zopakování činností je aktivita ukončena a její konec je nezávíslý na vnějších faktorech. Pokud se týče vnitřních faktorů, ukončení určitého typu činnosti není spojeno s únavou, protože je známo, že dítě je po provedení svých aktivit osvěžené a plné nové energie. To je jeden z nejzákladnejších rozdílů mezi zákonitostmi uplatňujícími se v pracovní činnosti dítěte a v pracovní činnosti dospělého. Díte se neřídí zákonem minimálního úsilí, ale často i úplně opačným principem. Vynakládá velké množství energie na činnost, která nemá předem určený výsledek a zapojuje všechny své schopnosti na provedení každého detailu.“*

Tým sa neustále zdokonaľuje a trénuje svoje zručnosti. Nás dospelých by neúspech určite po pár pokusoch odradil. A tak si hovorím, aká silná je motivácia dieťaťa, ktorá pramení z jeho vnútra. Manžel doma v tejto súvislosti často cituje Iva Tomana – motivácia zvonku je ako smrad, ktorý sa vyvetrá 🙂 Ak chcem Adelku k nejakej činnosti sama naviesť, väčšinou dá najavo nezáujem a ide si po svojom. Dokonca neprijme ani pomoc, ak sa jej nedarí. To ju buď vyruší z koncentrácie a začne akoby nanovo alebo činnosť ukončí.

A tak sa stávam viac menej pozorovateľom. Sledujem, čo ju baví a snažím sa ju v tom ďalej podporiť pripravením prostredia a aktivít, na ktoré by mohla pozitívne reagovať. Moja úloha však spočíva iba v tom, že jej pred novou aktivitou ukážem, ako to funguje. Ale to, či bude pokračovať alebo sa k tomu vráti sama neskôr, už nechávam na ňu. V poslednej dobe som si všimla, že nie len ja som pozorovateľom, ale že aj Adelka veľmi rada pozoruje všetko, čo sa doma alebo vonku deje. Rada sa pozerá napríklad, ako si umývam vlasy. Ani by mi to nenapadlo, že ju také niečo zaujme. No keď som sa zamyslela, pri umývaní vlasov sa z pohľadu dieťaťa naozaj deje veľa zaujímavého. Vidí, ako sa tvorí pena, ako sa mení vzhľad vlasov a ich  povrch na pohmat, ako voda steká po vlasoch… Môžem povedať, že rovnako zaujímavé sú pre ňu takmer všetky domáce práce, no najmä vysávanie. Vtedy hneď vymení všetky činnosti za to, aby sa mohla pozerať.

Tiež som bola sklamaná, že Adelku rýchlo omrzia akékoľvek hračky. No manžel mi povedal, že čo sa čudujem – keď už prišla na to, ako sa hračka používa alebo správa, prestalo to byť pre ňu zaujímavé. Mal čiastočne pravdu a vysvetlenie som našla tu:

„Dítě ví, že jeho posláním je něco závažnějšího, než se zaobírat nějakým triviálním hraním. Hraní považuje za něco jako partii bridže nebo šachu. Je to příjemné povyražení pro volnou chvilku, ale bylo by mrzuté muset se něčemu takovému věnovat delší dobu. A protože dítě má stále něco důležitého na práci, hraní s hračkami ho nijak zvlášť neláká.“*

Čo som sa z toho naučila je, že netreba dieťa v každom prípade zamestnávať nejakými aktivitami alebo hračkami. Ono si nájde samé, čo ho baví a môže ho baviť iba samotné pozorovanie činnosti nás dospelých, čím sa tiež učí a možno viac, ako si myslíme. Dieťa má myseľ stále otvorenú a nasáva všetko, čo sa deje okolo…

* Zdroj: Tajuplné dětství, M. Montessori

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …