Kuchyňa je miesto, kde sme asi najviac. Niekedy si želám, aby sme boli breathariáni, toľko voľného času by sme zrazu mali 😉 No na druhej strane je kuchyňa skvelé ihrisko. Nikde si Adelka nenatrénuje toľko činností z praktického života ako práve v kuchyni.
Náš pobyt v kuchyni sa deň odo dňa líši. Niekedy Adelka asistuje úplne pri všetkom a niekedy vôbec. Inokedy začne so mnou niečo variť, potom odbehuje k hračkám a vracia sa niekoľkokrát. Aby so mnou Adelka vydržala v kuchyni, vždy rozmýšľam nad tým, ako ju zabaviť a čo jej pripraviť, aby ju to zaujalo.
Nikdy nesklamú činnosti s vodou. Napríklad čistenie zemiakov kefkou alebo nalievanie vody džbánikom, či už do pohárov alebo do hrncov.
Osvedčili sa u nás aj také „meditačné“ aktivity, ako je šúpanie ovocia, napríklad mandarinky alebo liči. Myslím tým, že vtedy je Adelka celkom do činnosti ponorená a nevníma okolie. Je v tomto dosť puntičkárska, nenechá ani kúsok šupky. Buď si šúpe ovocie na jedenie alebo keď robíme smoothie. Niekedy jej musím šupku načať, aby už potom vedela pokračovať sama, viď liči.
Hovorí sa, že niekedy menej je viac. Platí to aj u nás. Všimla som si, že je zbytočné chystať Adelke také činnosti, ktoré sú zložité alebo príliš náročné. Vždy musím odhadnúť aktivitu tak, aby ju sama zvládla a zároveň, aby ju to ani nenudilo a ani neodradilo. Tam patrí napríklad naberanie polievky naberačkou, lovenie sitkom alebo používanie kuchynských kliešťov. Sú to také „rýchlovky“, že nezabavia dieťa nadlho, ale mám pocit, že práve činnosti tohto typu Adelku povzbudzujú a dodávajú jej sebaistotu.
Úplne najlepšie je, ak sa v kuchyni robí niečo nové a o to lepšie, keď je pri tom aj čo skúmať. Tak to je aj pri výrobe domácich slížikov u babky. Najprv sa vygúľa cesto…
… a potom sa spravia slížiky. Zázrak nad zázraky 😀
Ďalšia dôležitá vec je, rozložiť činnosti na menšie časti, aby toho nebolo naraz veľa a príliš komplikované. Najprv navážime múku, potom cukor. To Adelka zvládne sama, ja jej iba poviem, kedy je dosť. 
Adelke nachystám suroviny na plnku, ktoré môže dať do misy a vymiešať metličkou alebo mixérom, kým si ja z navážených surovín vymiesim cesto. 
Jasné, že pri tom odbieham a priebežne jej pomáham. Niekedy to chce tri ruky, ale najmä trpezlivosť a tréning. Obidve sa učíme vzájomne spolupracovať.
No a hlavne musí byť v kuchyni zábava 🙂 Netreba to brať tak vážne a zmieriť sa s tým, že večera sa môže posunúť aj o hodinu alebo že bude treba viac upratovať. K pozitívnym zážitkom sa Adelka, ale aj my, rada vracia a dlho si ich pamätá. Pstruha pochytala a poprevracala celého. Vymenovali sme všetky jeho časti tela, pozreli sa mu na zúbky aj do brucha 😉
Tu sme sa hrali, že schováme citrón pstruhovi do bruška 😉
„Deti netreba vôbec učiť, treba ich nechať hrať sa.“ – Šlabikár šťastia: Dospelí deťom, deti svetu. Pavel Hirax Baričák
Na záver dodám iba toľko, že nie vždy sú aj u nás ideálne podmienky na spoločné varenie a pečenie. Aby to nevyznelo príliš zidealizovane. Niekedy si niečo začnem a dokončím to, až keď Adelku uložím spať, lebo jednoducho nemá momentálne na to náladu. Väčšinou si nechávam jedno jedlo v chladničke ako poistku, keby som s Adelkou nestihla navariť. Ale keď sa nám podarí spolu v harmónii navariť a vidím, že ju to ešte aj baví, tá radosť je nadovšetko.
Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…