Dávnejšie som na Facebooku čítala komentár k fotke s podtitulom „Montessori podľa nášho tatina“, na ktorej dieťa nastrkovalo korálky na metličky ručného mixéra. Komentoval to iný muž slovami „Montessori, to je to, kde sa rodič postupne stáva otrokom dieťaťa?“. Tento výrok ma donútil zamyslieť sa nad tým, ako rôzne ľudia dokážu chápať Montessori učenie. Doslova ma to vytiahlo z mojej bubliny, ktorú som si okolo seba vytvorila v domnienkach, že veď predsa každý musí mať rád Montessori. Zrejme si tento muž myslel, že Montessori je výchova bez pravidiel a hraníc, kedy sebavedomé dieťa svojimi požiadavkami prevalcuje dospelého.

Áno, Montessori deti, ak ich tak môžem nazvať, sú sebavedomejšie. Viac si veria, sú slobodnejšie a naučené spoliehať sa viac na seba. Otázka je, či my dospelí sme pripravení vychovávať takéto deti. Myslím si, že takýto nový prístup k deťom nie je pre každého rodiča. Najmä nie pre toho, ktorý nie je ochotný opustiť svoj staré vzorce myslenia a správania a prispôsobiť sa dieťaťu. Prispôsobiť nerovná sa podriadiť. Aj Montessori má svoje hranice a hoci ich nastavuje jasne, nastavuje ich aj s rešpektom a úctou k dieťaťu. V Montessori vždy hľadáme spôsob, ako umožniť dieťaťu to, čo chce, ale nie na úkor ostatných.

Ja to vidím skôr opačne. Otrokmi sa stávame práve vtedy, ak veľa vecí dieťaťu zakazujeme a máme potrebu mať všetko pod kontrolou. Často preberáme zodpovednosť za konanie svojich detí a nenecháme ich urobiť chyby. Akokoľvek chceme svoje dieťa uchrániť, musíme mu nechať voľnosť veci zažiť. Dieťa nie je vôbec hlúpe a vie sa o seba veľmi dobre postarať. Raz si nechcela moja Adel obliecť sveter, keď sme sa chystali do obchodu. Vedela, som, že v klimatizovaných priestoroch jej istotne bude zima, nehovoriac o oddelení s chladenými výrobkami. Napriek tomu, že som ju niekoľkokrát na to upozornila, sveter si zobrať nechcela. Sama prišla v obchode na to, že jej je zima. Dnes si už sveter berie sama alebo dá na moju radu, pokiaľ ideme niekam inam. Ďalšou vecou u nás bolo chodenie naboso vonku. Spočiatku som to riešila (respektíve riešila som svoje strachy). Dnes to už nechávam na Adel. Zopárkrát sa už stalo, že si nohu poranila. Nemalo by zmysel jej hovoriť stále dokola „obuj sa, lebo si pichneš niečo do nohy“, pretože pokiaľ to nezažije, dieťa nevie, čo sa pod tým skrýva. Rovnako je to aj so šálkou horúceho čaju. Dieťa nerozumie slovám „nechytaj, popáliš sa“, pokiaľ to neskúsi. Nevie, aký pocit je to na prstoch, držať niečo horúce. Aj my sme sa raz popálili prvýkrát, aj nám prvý raz niečo pichlo do nohy alebo nám bola zima, keď sme sa dobre neobliekli. Aby bolo jasné, nemyslím tým, že máme deti vystavovať nebezpečenstvu. Chcem tým povedať to, že otrokmi svojich detí sa stávame vtedy, ak ich nenecháme vhodným spôsobom veci zažiť a robíme všetko za ne. Najmä, pokiaľ to dokážu samé.

Pamätám si, ako mne otec vždy hovoril, ako mám veci robiť. Akokoľvek som to vymyslela, nikdy to nebolo dosť dobre. A možno práve preto nechávam svojej dcére slobodu vo výbere aj v rozhodovaní, podporujem ako len viem všetko, čo si vymyslí a to vždy tak, aby to vyhovovalo nám obom. Beriem to ako hru, ukazuje mi pri tom nové možnosti, ktoré ja už svojím stereotypným spôsobom myslenia nevidím.

Žiadna z výchov, či už je to Montessori, Waldorf, Reggio Emilia, alebo hocičo iné, nerobí z rodičov otrokov svojich detí. Všetko je to o nás,  ako sa k výchove postavíme.

 „Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.“

Gandhí

    Keď bola Adelka maličká, stále som si myslela, že uspávanie detí bude jedna z vecí, s ktorými budeme musieť zabojovať. Všade som počúvala a čítala, ako ich deti nespia cez deň ani minútu, ako ich hodinu uspávajú a dieťa nakoniec spí 10 minút. Niekto to rieši položením dieťaťa do postieľky, zatvorí dvere a dieťa plačúc zaspí samé. Tento posledný štýl je mi asi najviac vzdialený a nikdy som to takto ani neskúšala. Sme tými rodičmi, ktorí vždy boli s dcérou, až kým nezaspala. Niekedy to trvalo kratšie, niekedy dlhšie, niekedy sme my zaspali skôr ako ona. Napriek všetkým predsudkom o detskom spánku ako strašiakovi, ktoré som si v hlave niesla, začala Adelka asi v 2,5 roku zaspávať sama. Tu by som vám chcela zhrnúť náš príbeh o uspávaní do niekoľkých bodov, vďaka ktorým si myslím, že sa nám to podarilo.

1. Dojčenie

   Od narodenia sme mali to šťastie, že som Adelku mohla dojčiť. Dojčenie je veľmi dobrý upokojujúci prostriedok a aj u nás bolo pravidlom, že po sladkom mliečku sa ešte sladšie spinkalo. Kým sme sa dojčili, nebol so zaspatím problém. Obávala som sa, ako Adel zaspí, keď ju dojčiť nebudem. Mala som potrebu okolo 15 mesiacov začať pomaly oddeľovať zaspávanie a dojčenie. A to v tom zmysle, že by sa mala Adel napiť mlieka a potom nezávisle na prsníku sa naučiť zaspať. No toto sa mi veľmi nedarilo. Bol to môj výmysel a domnienka, že by to tak logicky mohlo postupovať.

   Zlom v zaspávaní prišiel až pri odstavení. Adelka mala raz veľmi silnú nádchu, pri ktorej nedokázala sať. To sme už boli naozaj v štádiu, že sa dojčila iba pred spaním. Keď sa jej podarilo zaspinkať prvý raz bez prsníka, povedala som si, že by to nemusel byť asi až taký problém a skúsila som to znovu. Podarilo sa nám to aj hneď druhý raz. Ako si s plným noštekom odfukovala, hladkala som ju po vláskoch a ona pokojne zaspinkala. Od vtedy sme prestali s dojčením a začala zaspávať sama, no stále s mojou pomocou.

2. Režim

   Približne do 3 mesiacov sme nemali žiadny spánkový režim. Adelka prespala tak či onak väčšinu dňa a pravdupovediac som bola aj rada, že je chvíľu hore. V 3 mesiacoch som si povedala, že ju začnem ukladať na nočný spánok približne o 18:30. Tento režim nám ostal v podstate do dnes. Postupne sme prešli z viacerých denných spánkov na jeden a večer sa už o 19h zberáme do postele.

   Bolo asi veľmi málo dní takých, že by Adelka neprotestovala, že ešte nechce ísť spinkať. Napriek tomu, že sme vždy na spánku trvali, nechávali sme jej vždy čas na to, aby si dokončila hru alebo aktivitu, ktorú mala začatú. Dopredu sme jej oznámili (a robíme to tak doteraz), že je čas ísť spinkať a môže si ešte dokončiť, čo má začaté. Dostáva teda možnosť na sebarealizáciu, no s jasným limitom. Netreba hovoriť „keď sa dohráš, pôjdeme spinkať“, pretože to je pre dieťa veľmi nejasný pokyn. Kým sa dohrá, môže prejsť ešte ďalšia hodina. Treba to zadefinovať presne: „Keď dočítame kapitolu/ Keď poskladáme všetky kocky/ Keď vystrihneme tento obrázok …, pôjdeme spinkať.“ Väčšinou aj po týchto checkpointoch sa Adelka dožaduje ostať ešte hore, ale trváme pevne na svojom. Môže si potom už iba vybrať, či ju uložím ja alebo ocino, alebo či pôjde do kúpeľne sama alebo ju vezmem ja. Aby mala stále pocit, že sa môže rozhodnúť podľa seba.

   Režim celkovo považujem za veľmi dôležitý. Dáva dieťaťu pocit istoty a vie, čo bude nasledovať – „Mami, už sa stmieva, pôjdem už spinkať?“, hovorí mi dosť často Adelka. Okrem toho sa nastaví biorytmus dieťaťa a verte či nie, keď sa blíži 19. hodina, Adelka začína zívať. Nepochybujem, že by už v jej veku (33 mes.) vydržala bez poobedného spánku, no zvyšok dňa by trpela ona aj my. Bez neho je menej sústredená, hocičo ju podráždi, má menší záujem spolupracovať… veď to poznáte.

3. Uspávanky a rozprávky

   V začiatkoch boli podmazom nášho zaspávania uspávanky. Bola som doslova ako jukebox. Túto mi zaspievaj, ešte túto, potom túto… spievala som a spievala hoci aj pol hodinu. Potom som si uvedomila, že Adelku počúvanie môjho spevu baví natoľko, že zabúda, načo vlastne v posteli ležíme. Predsa preto, aby zaspala. Poznala som už za tú dobu, ktorá je jej obľúbená pesnička a tú som jej začala spievať stále dokola. Po druhom/treťom raze už prestala vnímať jej obsah a pesnička začala pôsobiť asi ako biely šum. Pri piatom/šiestom opakovaní väčšinou už zaspala.

   Rozprávky na dobrú noc sme nikdy nečítali. Čítame veľa knižiek počas dňa a maximálne večer ešte pred odchodom do kúpeľne prečítame jednu kapitolu z knižky, ktorú si Adelka sama vyberie. Knižky do postele neberieme, pretože príbehy ju neuspávajú, ale nabudia.

4. Pocit istoty

   Dospela som časom k zisteniu, že Adelka musí mať stále pocit, že sme pri nej. Pamätám si na momenty, keď zatvorila oči a ja som sa potichu vytratila zo spálne. Kým som zišla do obývačky, počula som cez babymonitor, že sa prebrala. A tak som opäť šprintovala hore. Niekedy sa to opakovalo aj viackrát. Ale vždy som sa snažila pribehnúť tak rýchlo, ako to len išlo, len aby nemala pocit, že je v izbe sama.

   Rovnako to bolo aj pri prebúdzaní cez deň. Je dobré pri bábätkách využívať floorbed (matrac na zemi alebo veľmi nízku posteľ) a rozmiestniť zopár hračiek či kníh do dostupnej vzdialenosti. Keď sa dieťaťko prebudí a je samé v miestnosti, rýchlo zabudne na samotu, keď zbadá pútavú vec, ku ktorej sa môže samé doplaziť. Je to všetko o tom, dať dieťaťu pocit istoty. Iba dieťa, ktoré na 100% vie, že sa na vás môže spoľahnúť, bude chcieť byť raz na vás nezávislé.

5. „Nerozblázni ju, lebo nezaspí.“ alebo „Nech sa vyblázni, aspoň lepšie zaspí.“?

   Neviem, ktorého sa držíte vy, ale mám pocit, že u nás lepšie funguje tá druhá možnosť. Je to väčšinou ocinova parketa, keď príde domov z práce, zahrať si ešte vankúšovú vojnu, gúľať sa alebo robiť kotrmelce. Vtedy Adelka zaspinká celkom rýchlo s pocitom lásky a spokojnosti, že mohli takto spolu stráviť čas.

6. Hovorte vždy pravdu

   Dnes Adelku uložím do postieľky, zrekapitulujeme si deň alebo príbeh z knižky, ktorý sme po večeri prečítali. Potom sa s ňou rozlúčim a poviem, že ešte sa idem porozprávať za ocinom, upratať kuchyňu, poliať záhradu… Vždy naozaj podľa toho, čo idem robiť. Ona sa uloží, zakutre do periny a zaspí sama. Cez obedný spánok bez pripomienok akceptuje, že idem ešte nachystať balíky pre kuriéra, dovariť obed alebo hocičo iné, čo musím urobiť. Deti tomu uveria, pokiaľ tomu veríte aj vy. A to neplatí iba pri uspávaní.

7. Spánok ako hrozba

   Tento bod som pridala dodatočne. Nejako som naň pozabudla, ale je dosť dôležitý. Nepoužívajte spánok ako hrozbu. Nehovorte deťom „keď nebudeš poslúchať, pôjdeš spať“ alebo „… pôjdeš do postele, uvidíš!“. Deti potom chápu spánok ako trest a bude pre nich strašiakom. Nikdy nebudú chodiť do postele rady. Skôr to preformulujte na „vidím, že si unavený, poď si oddýchnuť do postieľky“. Ich asociácia so spánkom by mala byť príjemná.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…