Adelka prechádza už dlhšiu dobu obdobím, že chce všetko robiť sama. Dlho to bolo iba také rekreačné a dal sa s tým prežiť deň bez kriku a scén. Dnes hovorí „ja sama“ asi po každej druhej vete a jej nálada sa mení nepredvídateľne ako aprílové počasie. O to horšie to je, že nie vždy sa jej dá vyhovieť. Často sa cítim, akoby som chodila po tenkom ľade a už iba čakám, kedy opäť vybuchne, že chcela niečo urobiť sama, čo som práve urobila ja. A to aj napriek tomu, že jej dávame veľa priestoru na sebarealizáciu. Viem, že toto obdobie sa spája s obdobím vzdoru, uvedomovania si vlastnej osobnosti, testovania hraníc a aj našej trpezlivosti. Nie vždy zvládam tieto situácie tak, ako by som chcela, ale aj ja som iba „mama in progress“ (mama v štádiu vývoja), ktorá sa učí a najčastejšie zo svojich vlastných chýb.
Pár dní dozadu som prežila s Adelkou veľmi ťažké chvíľky, vybuchla nielen ona, ale aj ja. Hneď v zápätí mi to bolo veľmi ľúto a prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, čo som mohla urobiť inak. Pomohlo mi to utriediť si v hlave taktiky, ktoré viem, že na ňu platia, keď vzdoruje alebo chce niečo urobiť sama. Snáď pomôžu aj vám.
1. Možnosti na výber – základným pravidlom je, dať na výber z dvoch možností. Pokiaľ si môže vybrať a urobiť vlastné rozhodnutie, dáva jej to pocit, že má veci pod kontrolou. Najčastie jej dávam na výber v nasledovných situáciách: „Ideš na nočník sama, alebo pôjdem s tebou?“ „Oblečieš si nohavice sama, alebo ti ich oblečiem ja?“ „Pôjdeš si sadnúť za stôl sama, alebo ja ťa posadím na stoličku?“ Väčšinou si vyberie možnosť, že to urobí sama. No aj tak nie vždy to ide aj urobiť. Manžel to preto začal spájať s odrátavaním, klasické „rátam do tri a keď to neurobíš sama, urobím to ja“ a napodiv to zatiaľ kúzelne funguje.
2. Začať skôr – toto pravidlo nadväzuje na predchádzajúce a u nás sa väčšinou týka obliekania. Adelka je už v období, kedy si chce sama vyberať, čo si oblečie. Nemáme doma pre ňu zvlášť skriňu, kde by viseli 2 kusy oblečenia, ktoré by som jej tam vopred nachystala. Vyberiem jej teda zo skrine 2 kusy oblečenia a medzi nimi sa môže rozhodnúť, čo si oblečie. Často Adelka však nie je spokojná s tým, čo jej ponúknem a dožaduje sa iného oblečenia. V procese výberu viackrát prehodnotí svoje rozhodnutie, čo si oblečie a kým jej odargumentujem, že „v tomto by ti bola zima/teplo“, prejde nejaká tá minúta. Niekedy to zaberie 5-10 minút, čo je v celku dosť, pokiaľ sa niekam zrovna ponáhľame. Preto začíname o 15 minút skôr ako zvyčajne. Ak potrebujeme byť niekde ráno načas, je dobré tento výber oblečenia urobiť ešte večer vopred. Predídem tak časovému stresu a Adelka sa môže kompletne sama obliecť.
3. Pomoc – keď vidím, že sa Adelke niečo nedarí, ponúkam jej svoju pomoc. Typické je, že všetko chce zvládnuť sama. A vlastne prečo by aj nie, keď chce kopírovať nás dospelých, ktorí sme tak dokonalo sebestační. Uvedomila som si, že ma málokedy vidí žiadať niekoho o pomoc. A tak sa snažím viac žiadať o pomoc napríklad manžela alebo ju samotnú. Aby pochopila, že pomoc nerovná sa menejcennosť alebo neschopnosť.
4. Čo áno a čo nie – snažím sa zameriavať poznosť na to, aby som Adelke hovorila, čo má robiť namiesto toho, čo urobiť nemá. Čiže pozitívne formulovanie. V období vzdoru sa sťažujeme, že deti všetko odmietajú a stále hovoria NIE. Ale od koho sa to naučili a stále to doma počujú? Zasa len od nás. Keď sme boli minule s Adelkou na preliezkach som si uvedomila, koľko zákazov vychŕlime na svoje deti. Jednu mamičku s dvoma chlapcami vo veku asi 4 a 7 rokov sa jednoducho nedalo prehliadnuť a nepočúvať – nelez tam, nešmýkaj sa po bruchu, neváľaj sa po zemi, neber schody po dva… Treba selektovať, ktoré zákazy sú naozaj opodstatnené. Ľahko to zistíte tak, že si položíte otázku, čo najhoršie sa môže stať a vyhodnotiť, či ste tento najhorší scenár ochotní akceptovať. Zákazy preformulujte na kladné vety a zapojte možno aj trochu fantázie: šmýkaj sa po zadku a vyskúšaj, ako ďaleko pri zošmyknutí doskočíš…
5. Jasne a jednoducho – vysvetľovať dieťaťu jasne a jednoducho býva niekedy veľmi ťažké. Stalo sa mi už párkrát, že som sa sama do toho zamotala. Je to však iba otázka cviku, trénujem každučký deň.
6. Prispôsobiť prostredie – ak chce dieťa všetko robiť samé, najlepšou cestou je vytvoriť mu na to podmienky. Dať mu k dispozícii učiacu vežu ku kuchynskej linke, aby si samé mohlo pripravovať jedlo, schodíky k umývadlu, aby si samé moholo pustiť vodu a umyť ruky, vodu na pitie na dosah, oblečenie s voľným pásom bez zbytočných patentov, ktoré sťažujú obliekanie, topánky so suchým zipsom namiesto šnúrok, naučiť dieťa fintu na obliekanie mikiny či bundy…
7. Účelne dieťa zapojiť – často, keď niečo robím napríklad v kuchyni, pripravím Adelke veci tak, aby mi mohla pomôcť. Ešte pred tým, ako mi stihne zakričať „ja sama“ (ak to stihnem 😉 ), ju vyzvem, či mi chce pomôcť a väčšinou aj chce. Vo veľa prípadoch to skončí tak, že si činnosť vyskúša, akoby si overí, že to dokáže sama a po pár minútach stratí o aktivitu záujem. Týmto sa dá predchádzať zbytočným scénam, že chce niečo urobiť sama.
8. Vopred informovať – zvyknem Adelke dopredu hovoriť, čo bude nasledovať. Stresovo na Adelku pôsobilo, keď som jej po napríklad po skladaní puzzlí povedala, že teraz už ide spať. Preto to už robím tak, že ešte pred ukončením hry jej oznámim, že keď poskladáme puzzle/dočítame príbeh/sa najeme, pôjdeme potom do postele. Má čas sa na to pripraviť. Niekedy sa aj tak rozplače, ale je to čím ďalej menej dramatické. V tomto nám dosť pomáha aj režim, rutina alebo nejaký sled činností, ktoré už vie, že po sebe nasledujú.
9. V dobrej nálade – zložitejšie veci vysvetľujem Adelke, keď je v dobrej nálade. A to je väčšinou vždy po zobudení.
10. Zmeniť to na zábavu – v momentoch, keď sa už-už schyľuje k výbuchu zlosti, že sa Adelke čosi nepodarilo samej, niekedy celú siutáciu obrátim na srandu. Neberie neúspech potom tak tragicky a odvediem aspoň jej pozornosť. Niekedy sa napríklad zamotá pri obliekaní do trička. Vtedy zvyknem zažartovať „kde sa Adelka schovala“? kde si?“. A hneď je situácia zažehnaná.
Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…
V knižke sú dolu v rožku znázornené čísla aj na prstoch na rukách. Tie sa Adelka od prvého čítania tejto knižky úplne spontánne pokúšala napodobniť, čo ma veľmi prekvapilo. Ja som počty na prstoch automaticky prehliadala a brala som to len ako bonus pre nepočujúce deti. Vôbec by mi nenapadlo, že to môže dieťa takto motivovať k spoznávaniu čísel. Ako som sa dočítala, počítanie na prstoch je pre deti veľmi užitočné, pretože deti chápu každé číslo ako samostatný prvok. Pochopiť, že pridaním ďalšej jednotky k celku sa vytvorí nový celok, presahuje v istom veku ich možnosti chápania. A práve ruka im môže tento celok dobre znázorniť.
Pochopila som, že je na čase zoznámiť sa číslami aj inak ako v knižkách. Popri čítaní som Adelke vyrobila číselnú priraďovačku. Každému číslu som dala inú farbu podľa Montessori perlového materiálu. Jednotku červenú, dvojku zelenú, trojku ružovú atď.. 
Myslím si, že fixovanie farieb ku konkrétnemu číslu, môže uľahčiť pomenovávanie jednotlivých čislic. Úplne ideálne by bolo, keby sa vám podarí číslo vytlačiť farebné z oboch strán. Keď ich naopak necháte farebné iba z jednej strany, môže byť farebná strana práve vodítkom, že číslo má dieťa správne orientované. 
Začali sme sa hrať aj s 
Adelka ich priradila bez chybičky a to práve vďaka farbám, ktoré boli jej vodítkom. Pri tejto hre pracuje aj podvedomie, ktoré si všíma, aká farba sa s ktorým číslom spája. 
Ďalšou skvelou pomôckou sú doštičky s číslami a dierkami, do ktorých sa strkajú kolíky. Každá doštička má presne toľko dierok, koľko je na nej napísané. Dieťa sa učí spájať číslicu s množstvom zastrkovaním kolíkov, ale aj vizuálne podľa rozmiestnenia dierok. Veľkou výhodou tejto pomôcky je automatická kontrola chyby. Som rada, že som k týmto číslam zaradila aj nulu. Deti vraj majú problém pochopiť, že nula je nič. Adelka stále s touto doštičkou chodí za ocinom a chce, aby na ňu „napílil“ dierky 😀
