V poslednej dobe mávam celkom netradičný budíček. Adelka ma ráno zobúdza so slovami „Vstávaj, ideme prať“ alebo „musíme ísť vešať“. Zvláštne, že ledva otvorí oči a už má toľko energie a hneď má jasno v tom, čo sa bude robiť. To nie ako nám dospelým sa nechce ani nos spod periny vystrčiť a sme radi za každú minútu, o ktorú môžme ostať dlhšie v posteli.

„Rozdiel je v tom, že deti žijú v prítomnosti. Nezaťažujú myseľ obavami, čo bude o päť minút alebo na obed. Práve vstali, existuje pre ne iba chvíľa rána, nič iné. Bytie  pre deti znamená spoznávanie. Spoznávajú svet cez hru, tak sa nečudujte, že sa nonstop niečím zamestnávajú. Videli ste nieked malé dieťa, že by si len tak ľahlo a bez pohybu ležalo? Ak áno, tak maximálne na sekundu.“    (Šlabikár šťastia. Dospelí deťom, deti svetu. – Pavel Hirax Baričák)

Už dávno nebolo u nás toľko vášne ako okolo prania a vešania.  Neutajím ani jedno pranie 🙂 Sleduje, kedy práčka doperie a chodí mi oznamovať, že už treba ísť prádlo vyvesiť. Adelku baví všetko od nakladania práčky až po skladanie uschnutého prádla. Najskôr som jej chystala kopy prádla na pranie na zem pri práčku a ona vhadzovala dnu. Teraz máme novú obľúbenú zábavku, že prádlo Adelke hádžem, ona chytá a dáva do práčky. Trénuje si aspoň postreh a musí dopredu odhadnúť, ako dať ruky podľa toho, či „priletia“ malé ponožky alebo veľké nohavice. S praním si poradí už pomaly lepšie ako môj muž 🙂 S niektorými vecami však stále potrebuje pomôcť. Najťažšie pre Adelku bolo nachystať si správnym smerom bielizeň. To ju vždy rozhnevalo, pokiaľ sa jej oblečenie nepodarilo vystrieť a bolo pokrútené. A preto jej kusy na vešanie chystám vystreté na boku sušiaka. Vyberám pre ňu menšie kúsky oblečenia, v podstate si zavesí už všetko svoje oblečenie. Zo začiatku dlho nevedela prísť na to, ako oblečenie prevesiť na druhú stranu šnúry, aby tam držalo a nespadlo. Obyčajne ho iba priložila k šnúre a automaticky spadlo. Potom pochopila, že ho musí prevesiť a už len získala cvik, aký kus treba prevesiť na druhú stranu, aby nespadlo.

Ako sa Adelke pri vešaní postupne zapĺňal sušiak, často drgla do niektorého kusu oblečenia a ten spadol. Aby ju toto zbytočne nehnevalo, začala s radosťou používať štipce na prádlo. Ja ich zvyčajne nepoužívam, pretože ma zdržiavajú a nechávajú na oblečení odtlačky. Ale kvôli Adelke som ich vytiahla. Podľa nej treba dať na každý kus oblečenia minimálne dva štipce 🙂 Inak zaujímavé je, že priebežne som jej ponúkala v poličke štipcové aktivity a vôbec sa ich nedotkla. Nadišiel ich čas až pri reálnom využití v praxi. Dovtedy sme používali drevené štipce, ktoré netreba stláčať.

Adelka mi s radosťou pomáha aj pri zvesovaní prádla. Na malých kúskoch oblečenia som jej ukázala, ako sa prádlo skladá. Najlepšie nám na to slúži spodná bielizeň (snáď mi manžel odpustí túto fotku 🙂 ). Adelka poskladá najprv jednotlivé kusy a potom ich uloží na kôpku.

Dobre sa prvý raz ukazuje skladanie aj na tričku alebo svetri. Vďaka rukávom je zrejmé, ktoré časti sa musia preložiť. 

Takto poskladané tričko si potom Adelka uloží do zásuvky s oblečením. Niekedy sa jej poskladané tričko cestou v rukách rozpadne a tak skladá odznova, no stále s rovnakým zaujatím. 

Väčšinou sa začína skladaním jednoduchších kúskov ako napríklad vreckoviek. Látkové vreckovky však nepoužívame a Adelku samoúčelné aktivity veľmi nebavia. Ona musí vidieť uplatnenie v domácnosti. Skúša niekedy poskladať uteráky, ale to si ich musí sama vybrať.

Som zvedavá, ako dlho Adelke táto vášeň vydrží. Môžem povedať, že mi už ozajstne a plnohodnotne pomáha. Dôležité je nájsť si systém, pri ktorom obe strany z toho môžu ťažiť. A to platí nielen pri praní, ale aj pri ostatných činnostiach.

Akú vášeň majú/mali vaše deti? Podeľte sa v komentári. Ja sama som prekvapená, koľko sa dá o praní a vešaní napísať 😉

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

    Kuchyňa je miesto, kde sme asi najviac. Niekedy si želám, aby sme boli breathariáni, toľko voľného času by sme zrazu mali 😉 No na druhej strane je kuchyňa skvelé ihrisko. Nikde si Adelka nenatrénuje toľko činností z praktického života ako práve v kuchyni.

Náš pobyt v kuchyni sa deň odo dňa líši. Niekedy Adelka asistuje úplne pri všetkom a niekedy vôbec. Inokedy začne so mnou niečo variť, potom odbehuje k hračkám a vracia sa niekoľkokrát. Aby so mnou Adelka vydržala v kuchyni, vždy rozmýšľam nad tým, ako ju zabaviť a čo jej pripraviť, aby ju to zaujalo.

Nikdy nesklamú činnosti s vodou. Napríklad čistenie zemiakov kefkou alebo nalievanie vody džbánikom, či už do pohárov alebo do hrncov.

Osvedčili sa u nás aj také „meditačné“ aktivity, ako je šúpanie ovocia, napríklad mandarinky alebo liči. Myslím tým, že vtedy je Adelka celkom do činnosti ponorená a nevníma okolie. Je v tomto dosť puntičkárska, nenechá ani kúsok šupky. Buď si šúpe ovocie na jedenie alebo keď robíme smoothie. Niekedy jej musím šupku načať, aby už potom vedela pokračovať sama, viď liči.

Hovorí sa, že niekedy menej je viac. Platí to aj u nás. Všimla som si, že je zbytočné chystať Adelke také činnosti, ktoré sú zložité alebo príliš náročné. Vždy musím odhadnúť aktivitu tak, aby ju sama zvládla a zároveň, aby ju to ani nenudilo a ani neodradilo. Tam patrí napríklad naberanie polievky naberačkou, lovenie sitkom alebo používanie kuchynských kliešťov. Sú to také „rýchlovky“, že nezabavia dieťa nadlho, ale mám pocit, že práve činnosti tohto typu Adelku povzbudzujú a dodávajú jej sebaistotu.

Úplne najlepšie je, ak sa v kuchyni robí niečo nové a o to lepšie, keď je pri tom aj čo skúmať. Tak to je aj pri výrobe domácich slížikov u babky. Najprv sa vygúľa cesto…

… a potom sa spravia slížiky. Zázrak nad zázraky 😀

Ďalšia dôležitá vec je, rozložiť činnosti na menšie časti, aby toho nebolo naraz veľa a príliš komplikované. Najprv navážime múku, potom cukor. To Adelka zvládne sama, ja jej iba poviem, kedy je dosť. 

Adelke nachystám suroviny na plnku, ktoré môže dať do misy a vymiešať metličkou alebo mixérom, kým si ja z navážených surovín vymiesim cesto. 

Jasné, že pri tom odbieham a priebežne jej pomáham. Niekedy to chce tri ruky, ale najmä trpezlivosť a tréning. Obidve sa učíme vzájomne spolupracovať.

No a hlavne musí byť v kuchyni zábava 🙂 Netreba to brať tak vážne a zmieriť sa s tým, že večera sa môže posunúť aj o hodinu alebo že bude treba viac upratovať. K pozitívnym zážitkom sa Adelka, ale aj my, rada vracia a dlho si ich pamätá. Pstruha pochytala a poprevracala celého. Vymenovali sme všetky jeho časti tela, pozreli sa mu na zúbky aj do brucha 😉

Tu sme sa hrali, že schováme citrón pstruhovi do bruška 😉

„Deti netreba vôbec učiť, treba ich nechať hrať sa.“ – Šlabikár šťastia: Dospelí deťom, deti svetu. Pavel Hirax Baričák

Na záver dodám iba toľko, že nie vždy sú aj u nás ideálne podmienky na spoločné varenie a pečenie. Aby to nevyznelo príliš zidealizovane. Niekedy si niečo začnem a dokončím to, až keď Adelku uložím spať, lebo jednoducho nemá momentálne na to náladu. Väčšinou si nechávam jedno jedlo v chladničke ako poistku, keby som s Adelkou nestihla navariť. Ale keď sa nám podarí spolu v harmónii navariť a vidím, že ju to ešte aj baví, tá radosť je nadovšetko.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…