Už to bude 1 rok, od kedy som Adelku začala nechávať cez deň bez plienky. Pamätám si to, akoby to bolo dnes, ako sme boli kupovať prvé nohavičky 🙂 Snáď sa vtedy Adel stala prvýkrát ženou 😀
Odplienkovanie sa nestalo u nás zo dňa na deň a nebola to ani cesta jednoduchá. Bolo to najmä časovo náročné a niekedy to chcelo naozaj veľa trpezlivosti a vytrvať v tom, čo sme začali aj napriek neúspechom.
Začali sme od 1 roka
Adelku som začala posadzovať na nočník už okolo 12 mesiacov. Niektorí odporúčajú začať už v momente, keď dieťa dokáže samostatne sedieť. Podporoval ma v tom aj manžel. Vždy, keď som išla ja alebo on na toaletu, Adelka išla s nami. Sedeniu na nočníku sa nijak nebránila. Pri nočníku mala nachystané knižky, ktoré si listovala, alebo sme sa venovali rozprávaniu o tom, ako sa potreba vykoná, čo sa pri tom robí… Na záver mohla vždy spláchnuť a pozrieť, ako sa všetko spláchlo. Zo začiatku, som ju pri splachovaní držala na rukách a keď už bola väčšia, sama vyliezla na zatvorený záchod a splachovala. Bol to taký rituál ukončenia.
Neúspechy nás neodradili
Zo začiatku išlo čisto len o sedenie na nočníku bez vykonania potreby. Ak aj potrebu Adelka urobila, nazvala by som to teraz už len čistou náhodou. Trvalo pol roka, keď začala Adelka cielene cikať do nočníka a počas neho som veľakrát mala pocit, že toto nemá zmysel. Bála som sa, aby si nevytvorila predstavu, že na záchod sa chodia čítať knižky a splachovať záchod 🙂 Dnes už viem, že to všetko malo zmysel. Vďaka tomu Adelka pochopila, že to je každodenná rutina, že na záchod sa chodí viackrát denne a hoci ja som si myslela opak, ona veľmi dobre vnímala, ako sa potreba vykonáva.
Zvyšovali sme pravdepodobnosť vykonania potreby do nočníka
Časom som zistila, že ráno po prebudení sa takmer vždy vyciká alebo aj vykaká. Aby som zvýšila pravdepodobnosť vykonania potreby do nočníka, začala som ju dávať na nočník bezprostredne po zobudení. Niekedy to boli pre mňa veľmi hektické prebudenia, že som takmer bežala s Adelkou na záchod, len aby sa nevycikala do plienky. Podobne to bolo po najedení. V organizme funguje gastrokolický reflex, ktorý zabezpečuje, že keď sa niečo ústami dostane dnu, tak niečo zasa musí vyjsť aj von. Tak som skúšala posadiť ju na nočník cca 15 minút po najedení, čo som časom odsledovala ako optimálny čas. Predpokladom na to, aby bola počas dňa vyššia šanca, že sa Adel do nočníka vyciká, bolo ponúkať jej stále vodu. Toto nám veľmi pomohlo dostať sa do cieľovej rovinky. Pamätám si ten deň, keď som do nej doslova liala vodu a behala s ňou na nočník každú chvíľku. V ten deň sa mi podarilo vystihnúť, že sa vycikala do nočníka 3x po sebe. Od toho momentu vždy po posadení na nočík vykonala potrebu alebo mi dala najavo, že treba ísť.
Behanie bez plienky
Počas tohto odplienkovacieho obdobia som Adelke dávala cez deň výhradne látkové plienky. Je dôležité, aby dieťa cítilo vlhko, keď do plienky vykoná potrebu. Všade som čítala o tom, ako by malo dieťa veľa behať bez plienky a tak mohlo vidieť, čo sa deje pri vykonávaní potreby, resp. spojiť si pocity vnútri organizmu s vykonaním potreby. Počas nášho nočníkového tréningu som vydržala nechať Adelku úplne bez plienky dvakrát po tri dni. Našťastie kobercov máme doma minimum, pretože veľakrát sa mi jednoducho nepodarilo ustriehnuť, že Adelka sa niekde vycikala alebo v tom „lepšom“ prípade vykakala. Nachádzala som „suveníri“ naozaj všelikde. Zaujímavé to bolo aj počas vychádzok…
Chceš ísť na nočník?
Naučila som sa, že nemá zmysel sa Adelky pýtať, či chce ísť na nočník. Vždy povedala „nie“. Preto namiesto opytovacích viet som začala používať oznamovacie – „ideš cikať“. Pokiaľ je momentálne zahĺbená do nejakej činnosti, počkám, kým sa jej pozornosť uvoľní a potom oznámim, že je čas ísť na nočník. Nie vždy súhlasí. V takých prípadoch jej ponúknem na výber z dvoch alternatív – buď pôjdeš sama alebo ťa vezmem na nočník ja. Toto vo väčšine prípadoch u nás funguje.
Dvakrát v cieli
Pýtať na nočník sa Adelka začala, keď mala 18 mesiacov. Vydržalo jej to asi 4 mesiace. Počas týchto 4 mesiacov chodila na nočník naozaj ukážkovo. Buď mi oznámila, že treba ísť alebo dokonca išla sama. Postupom času si vedela dať dolu aj sama nohavice. Potom zrazu prišiel zlom a Adelka sa opäť začala pocikávať. Začalo to pokakávaním a potom nemala zábrany sa kompletne do nohavičiek aj pocikať. Nevedela som, čo sa stalo, chcela som to samozrejme vrátiť do starých koľají. No situácia bola stále horšia. V zúfalstve som vyhrabala z odloženej krabice opäť plienky AIO (All In One) a dala som jej do nej jednu tenkú vkladaciu plienku. To teraz spätne považujem za veľkú chybu a krok späť, pretože som ju v pocikávaní vlastne podporila. Stále som sa pýtala „prečo“, čo sa stalo, že sa zrazu Adelka vrátila na úplný začiatok odplienkovania. Začala som intenzívne hľadať odpoveď a bolo mi poradené spomenúť si na moment, kedy sa Adelka prvý raz opäť začala pokakávať. Vraj nemám nad tým veľmi premýšľať a prvá myšlienka, ktorá mi napadne, bude tá správna. Rozmýšľala som veru jeden deň a noc, až sa mi nakoniec vyjasnilo. Pokakávanie začalo v období, keď sme prestávali s dojčením. Zrazu mi všetko docvaklo – Adelka sa vrátila do obdobia, keď bola bábätko a začala mi to dávať najavo takouto formou. A tak sme začali pekne od začiatku. Zasa s holým zadkom počas dňa. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že pokiaľ Adel nemá nohavičky, vie ísť sama na nočník, vykonať potrebu, utrieť sa, vyliať všetko do do záchodu a niekedy aj opláchnuť nočník. Akonáhle mala čosi na sebe, stačili iba nohavičky, smelo sa pocikala alebo pokakala. Zvláštne, ako funguje detská psychika. Dnes pokračujeme v behaní naholo pár dní po sebe vždy, keď sa Adel pociká. Kaká už chvalabohu do nočníka. Pokiaľ sme vonku, dávam ju stále preventívne vycikať. Stáva sa, že skôr, ako sa Adel vypýta na nočník, ujde jej pár kvapiek do nohavičiek. Pokiaľ je holá, žiadne kvapky nie sú. Verím, že v lete to dotiahneme už do cieľa.
V noci
Na noc stále dávam Adelke ešte plienku. Zobudila sa už párkrát aj so suchou plienkou a skúšali sme to úspešne aj bez plienky. To, či sa zobudí so suchou plienkou, je stále ale iba vec náhody, nie uvedomenia. Skúšala som Adelku budiť v noci na cikanie, ale výsledok bol iba ten, že celú noc potom už zle spala. A tak som s budením prestala a čakám, kedy to príde prirodzene samé od seba… Počas obedného spánku už plienku nedávam.
Chcela som s vami zdieľať vlastnú skúsenosť a týmto vám povedať, že aj proces odplienkovania môže mať rôzne odbočenia a že to nie je iba jednosmerka. A hlavne, nikde sa nepíše o tom, že dieťa sa môže vrátiť späť, čo mňa úplne prekvapilo. Držím vám všetkým palce a teším sa na vaše skúsenosti.
Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…
Ak máte doma deti, ktoré radi strihajú a lepia, potom sa vám budú hodiť tieto materiály (stiahnete kliknutím na obr.):
Sú na ňom háčiky na zavesenie jednotlivých perlových hadíkov. Pre deti je zavesovanie okrem iného výborným tréningom jemnej motoriky a koncentrácie.
Na druhej strane poriadkumilovná duša dieťaťa láka mať všetky korálky na svojom mieste. Takže je predpoklad, že ich budete mať vždy upratané 😉 Keď ich dieťa všetky zavesí, nedá mu to a bude dotykom zas a znova skúmať, ako sa na háčikoch hadíky hojdajú. 
Tu sa stávajú perlové schody so stojanom sčasti aj zmyslovou pomôckou. To je pravý zmysel Montessori pomôcok. Dieťa je k nim priťahované zvedavosťou a má chuť na jednej strane stále objavovať niečo nové a na strane druhej opakovať danú činnosť, až kým sa nenasýti.
Budete postupne brať korálky z trojuholníka a priraďovať k nim dostičky s číslami. Je vhodné, aby ste vždy, keď vezmete korálky do ruky, povedali: „Toto je jedna.“ A korálky prstami spočítate: „Jedna.“ Potom vyberiete dostičku s číslom 1 a tiež ju pomenujete: „Toto je jedna.“ A položíte ju k prvej korálke. Rovnako postupujete pri ďalších číslach. Pre lepšie pochopenie uvediem ešte príklad na čísle 2. Vezmete do ruky hadíka s dvoma korálkami a poviete: „Toto je dva.“ Korálky spočítate: „Jeden, dva.“ Vyberiete doštičku s čislom 2: „Toto je dva.“ Položíte ju k druhým korálkam.
