Vy spíte na zemi?

    Áno, spíme na zemi. Teda nie na zemi, ale na matraci bez postele. A je to úžasne praktické.

Detskú postieľku sme kúpili a mali sme ju pripojenú k manželskej posteli približne 5 mesiacov. No asi od 2 mesiacov aj tak spávala Adelka s nami v posteli, čo mi vyhovovalo predovšetkým pri nočnom dojčení. Počas denných spánkov spávala tiež na našej posteli. Keď sa už vedela pretočiť na bruško a bolo riziko, že by sa mohla prekotúľať z postele na zem, začali sme uvažovať o zmene.  Zmena prišla v tom období spolu so sťahovaním a posteľ sme vtedy zrušili a začali sme spávať na matraci.adelka floorbed

V niektorých montessori domácnostiach majú už novorodeniatka svoju tzv. floorbed vo svojich detských izbách. My sme naladení viac kontaktne, takže od začiatku spávame v jednej miestnosti. Adelka má svoj malý matrac priložený k nášmu, na ktorý ju prekladám, keď si my ľahneme večer do postele, ehm chcela som povedať na matrac 😉  Nebojím sa, že by sa skotúľala na zem, pretože náš matrac je letisko (2x2m) a jej matrac je obklopený stenami a naším matracom. Aby som však bola úprimná, stalo sa asi trikrát za celý čas, že sa v spánku skotúľala a buď spala ďalej na zemi alebo sa s plačom zobudila.

floorbed bedroomHlavný účel floorbed začala  plniť, keď Adelka začala loziť. Bola samostatná, sama zliezla a vyliezla na matrac. Najmä ráno, keď my sme ešte spali, zišla z matracu a hrala sa s hračkami. A robí to doteraz, väčšinou si vezme knižky a listuje si. Samozrejme zo začiatku to bolo aj o tom, že mi vždy, keď som ju išla uložiť, ušla mi z matracu. Cítila voľnosť pohybu, tak to naplno využívala. Nechala som ju teda vždy ešte chvíľku sa pohrať a potom už ochotnejšie vliezla do spacieho vaku. Nie vždy to samozrejme malo hladký priebeh. Myslím si ale, že to k tomu patrí. Pretože dať dieťaťu slobodu pohybu a potom od neho očakávať, že to nevyužije vo svoj prospech, by bolo naivné. Keď si predstavím sama seba v pozícii dieťaťa, nekonala by som inak. Veď o tom vlastne tzv. floorbed je – podporiť nezávislosť, samostatnosť, slobodu rozhodovania… Po čase si Adelka na voľnosť zvykla a postupne mala tendenciu menej a menej utekať pred spacím vakom. Dnes, keď spací vak roztiahnem, väčšinou si na neho sama ľahne. Jej ochota ľahnúť si závisí na jednej strane od toho, ako veľmi je unavená a na strane druhej aj od toho, či má zrovna v poličke nejaké nové hračky alebo knižky. Ak nechcem, aby sa už rozptyľovala, radšej nové hračky schovám na ráno. Zo skúsenosti môžem povedať, že určite treba trpezlivosť a zaviesť určitý rituál, aby dieťaťu bolo jasné, čo nasleduje a čo sa od neho očakáva.

Spanie na matraci sa u nás osvedčilo a už nám to príde úplne prirodzené. Keď sa Adelka počas dňa zobudí zo spánku, vôbec neplače. Ani cez baby monitor niekedy neviem posúdiť, či je už hore alebo ešte spí. Ona totiž zíde z matracu a sama sa zabaví, číta si. Nemá strach z toho, že keď sa zobudí, je tam sama, bezmocná. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo floorbed stojí za to.

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Učiaca veža

    Z Adelky sa stáva malá veľká pomocníčka. Chce nielen vidieť všetko, čo robíme, ale si to aj všetko vyskúšať. A keďže sme doma väčšinou iba my dve a činnosti sa točia okolo domácich prác, začala pomáhať pri varení.

Začalo to všetko učiacou vežou (tzv. learning tower), ktorá v nej naštartovala zvedavosť po tom, čo sa deje na kuchynskej linke. Zhotovil ju manžel podľa tejto zahraničnej stránky a video z výroby si pozriete tu

Takto si ohrievala polievku, keď mala sotva rok. Ešte síce nevedela ani chodiť, ale vyliezla na ňu hravo.

learning tower 11 monthsOdvtedy je veža náš denno-denný pomocník. Spočiatku som Adelke vždy pomáhala prisunúť vežu k linke, no dnes v 14 mesiacoch si ju prisunie sama, kam chce. Ja jej ju pomôžem už len naorientovať správnou stranou k linke. Rovnako sa v týchto dňoch z nej naučila sama aj zliezť. Začína byť teda v tomto samostatná a ja už preto musím vždy myslieť na to, čo nechávam položené (nielen) na linke.

Vežu si nevieme vynachváliť, neviem si to už bez nej ani predstaviť. Najmä keď sme na návšteve u starých rodičov vidím, ako veľmi nám chýba a Adelku preto musíme držať na rukách, aby aspoň videla, čo sa varí. Doma sa ju snažím vždy do varenia zapojiť a tak musím premyslieť, čo by zvládla a čo by ju bavilo. Momentálne ju najviac baví miešanie a prekladanie vecí z nádoby do nádoby. Naposledy presýpala bazu na čaj zo sáčku do dózy a varili sme špenátovú polievku.transfering learning tower - cooking soupAby som mohla Adelku takto pustiť k sporáku, predchádzalo tomu vysvetľovanie, že niektoré veci pália. Začali sme jej to vysvetľovať na teplej šálke s čajom a pochopila to veľmi rýchlo. Dnes už vie, že môže páliť rúra, čajník, hrniec alebo radiátor. Väčšinou mi to znakuje už dopredu a niekedy aj vtedy, keď napríklad rúra nehreje. Sama sa jej nechytí, ale najskôr na mňa pozrie pohľadom, ktorý sa ma pýta, či sa môže chytiť.

V závere aby som to zhrnula, spísala som si výhody a nevýhody učiacej veže. Sú to v podstate zároveň aj naše skúsenosti s ňou a ja ju môžem iba odporučiť.

vyhody Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Po schodoch

    Schody v súvislosti s malými deťmi vo mne vždy asociovali potenciálnu hrozbu. Už len pri pohľade na schodovú bezpečnostnú zábranu mi napadali hororové scenáre, čo všetko a ako sa môže stať, nebyť zábrany. Keďže bývame v dome s poschodím, schodom sme sa nevyhli. Od momentu, keď začala Adelka loziť po štyroch, dôkladne sme si dávali pozor, aby dvere vedúce na schodisko boli zatvorené. Vždy, keď sa dvere otvorili, bola to pre ňu možnosť nakuknúť do zakázaného sveta. A zakázané ovocie predsa chutí najlepšie. Niekoľkokrát sa jej podarilo cez dvere prešmyknúť a zamierila si to rovno hore schodmi. Samozrejme som ju inštinktívne hneď odzadu schmatla a brala preč (v tejto súvislosti som niekde čítala, že nie je správne dieťa schmatnúť ako handernú bábiku odzadu, ale radšej podísť k dieťaťu spredu, vysvetliť mu situáciu a odviesť inam; samozrejme ak to nie je situácia, ktorá dieťa bezprostredne ohrozuje). Tým sme sa postupne dostávali do konfliktov, až to došlo do bodu, kedy to mne samej začalo vadiť. Uvedomila som si, že sme zo schodov spravili strašiaka a Adelka bola zbytočne zmätená, nevedela, čo sa deje a prečo…

„Pohyb je nevyhnutný pre pochopenie života a má vplyv na život. Dosiahnutie pohyblivosti znamená pre dieťa prehĺbenie poznania sveta, ako aj povznášajúci postoj k životu a pozitívne videnie seba samého. Dieťa si uvedomuje, že je schopnou osobou: Viem sa pohybovať odtiaľto tam. Viem urobiť to, čo som sa rozhodol/-la. Môžem ovplyvňovať svoje okolie a druhých.“♦

Tak som si jedného dňa povedala, že jej dám možnosť vyjsť hore schodmi samej po štyroch a aspoň uvidím, ako si s nimi poradí. Hneď na prvom schode sa na mňa zoširoka usmiala a ja som pochopila, aká je rada, že má tú možnosť. Vyšla celé schody úplne bez problémov a v plnom sústredení. Dôsledne premýšľala, kam ktorú ruku či nohu položí. Vlastne dávala pozor sama na seba. A keď sa dostala až úplne hore, veľmi sa z toho tešila.

„Jestliže má být výuka malých dětí účinná, musíme jim být nápomocni v jejich nezávislém vývoji. Musíme je motivovat k takové činnosti, kterou mohou zvládnout samy a odrazovat jich od závislosti na ostatních. Proto je musíme naučit, aby bez pomoci samy běhali, chodily po schodech, sbíraly spadlé předměty, oblékaly a svlékali se, myly se, vyjadřovali srozumitelným způsobem své potřeby a pokoušely uspokojovat svá přání vlastním přičiněním. Toto vše je součástí výchovy k nezávislosti.“*

climbing stairs montessori

Rovnako som mala strach, keď chcela zísť schodami dolu. Už poučená z minulosti, som jej tú možnosť ponúkla hneď, ako sa toho dožadovala. Podišla na štyroch k prvému schodu, ale akosi sa nevedela nasmerovať. Postavila sa k schodom bokom (asi už tušila, že čelom dopredu to nepôjde), ale bála sa dať nohu o schod nižšie. Bolo na nej vidieť, ako premýšľa o najSCHODnejšej ceste. Bola to pre ňu príliš ťažká úloha a sama nakoniec pochopila, že je to ešte nad jej schopnosti. Videla, že jej to nejde, tak sa do toho strmhlav nepustila a vypýtala sa radšej na ruky.

„… základem je rozložení zodpovědnosti. Děti západní civilizace skoro nevyužívají svých schopností dávat na sebe pozor ‐ většinu zodpovědnosti za ně přebírají dospělí. Z hlediska kontinua je opakování nadbytečné, dítě tedy ztrácí tolik zodpovědnosti za sebe sama, kolik převezmou ostatní. Tak dochází k oslabení účinnosti tohoto mechanismu sebezáchovy.“◊

Skúsili sme to potom opäť po nejakom čase, keďže lezenie hore jej už nerobilo žiadne problémy. Aj smerom dolu už bola odvážnejšia, pohyby boli sebaistejšie. Ukázali sme jej, ako má prekladať nohy a ruky a opatrne schádzala schod za schodom, až jedného dňa zišla dolu sama celé schody.

Touto skúsenosťou som sa naučila svojmu dieťaťu viac dôverovať. Myslím, že nás to ešte viac spojilo, pretože som jej dala najavo, že verím v jej schopnosti a som jej nápomocná, keď to potrebuje. Okrem toho ma to aj dosť odbremenilo, pretože vynášať po schodoch hore každý deň niekoľkokrát 9 kilové závažie, mi už dávalo zabrať …

Zdroje:

voľný preklad z knihy Montessori From the Start (The Child at Home, from Birth to Three), Paula Polk Lillard and Lynn Lillard Jessen

* Objevování dítěte, Marie Montessori

Koncept kontinua, Jean Liedloffová

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Nočník – tesne pred štartom

Aké plienky používame

    Od narodenia používame látkové plienky Anavy. Asi do pol roka sme so spokojnosťou používali najmä Anavy Easy (AIO – All In One plienka – všetko v jednom). Anavy EasyNarozdiel od látkoviek neboli príliš objemné a väčšinou po vycikaní stačilo vymeniť vkladaciu plienku (vložku). Vkladačiek som mala dostatok, takže som prala, až keď sa zašpinila samotná AIO plienka. Po tomto polroku, ako sa zväčšil objem moču, plienka AIO už nepostačovala a takmer vždy mala Adelka precikané nohavice aj body. Klasické látkovky Anavy sme stále nepoužívali, pretože aj napriek tomu, že Adelka podrástla, stále boli pre ňu priveľmi objemné a zväčšovalo jej to zadok hádam aj o tri čísla 😉 Tak sme presedlali takmer výlučne na jednorázové plienky. Bolo to obdobie v celku pohodlné, neprebaľovala sa tak často a menej som musela prať. Takto sme fungovali asi 3 – 4 mesiace, keď som si povedala, že by bolo dobré, zopakovať si diskomfort premočenej plienky, ktorý je základom pri učení chodenia na nočník.  Preto sme sa opäť vrátili k látkovým plienkam Anavy a začali sme používať práve tie hrubé látkovky, ktoré boli doteraz odložené bokom (už jej sedeli lepšie a bolo to už po lete počas chladnejších dní). Anavy látková plienka, vrchné nohavičky a vkladačkaAj napriek tomu, že jej do nej ešte dávam vkladačku, vždy ju preciká celú. Na noc jej dávam preto jednorázovú plienku.

Prebaľovanie

Pretočením na bruško sa u nás začalo prebaľovanie komplikovať. Pri každej výmene plienky bolo umenie udržať Adelku v polohe na chrbáte. Aby sme ju vôbec mohli prebaliť, museli sme mať k dispozícii hračky a predmety z kúpľne, ktoré by upútali jej pozornosť. Čím bola viac pohyblivejšia, tým dávala svoju nespokojnosť viac najavo. Najmä kopala nohami a neraz mi uštedrila poriadny kopanec do hrude. S hračkami to chvíľu fungovalo, kým sa jej neokukali. Od 10. mesiaca začala stáť s oporou a v priebehu 11. mesiaca mala chvíľky, keď dokázala stáť samostatne. Všade som čítala, ako podľa Montessori by sa malo dieťa prebaľovať postojačky, keď vie samo stáť. Lepšie tak môže vnímať činnosti spojené so starostlivosťou o telo. Tým, že ho prestaneme pokladať na chrbát mu vlastne dáme najavo, že aj ono sa môže zapojiť do tohto procesu a nestaviame ho viac do pozície neschopného. Tak som si povedala, že to vyskúšam (keďže poležiačky sme viac-menej bojovali) a ako predfázu nácviku chodenia na toaletu som Adelku začala prebaľovať postojačky.04-IMG_7350

05-IMG_7351

06-IMG_7355

Keďže rovnováhu sama pri prebaľovaní ešte poriadne  udržať nevie, využili sme vaňu ako oporný bod. Museli sme si obidve zvyknúť na nový štýl a nie je to jednoduché. 1-IMG_7383Vymeniť postojačky pocikanú plienku nie je až taký problém, no horšie to je s pokakanými plienkami. Veľakrát si počas prebaľovania chce napríklad sadnúť a v tých momentoch by som potrebovala ešte asi dve ďalšie ruky. Niekedy ju po kakaní ešte dávam na chrbát a keď ju poležiačky zbavím špinavej plienky a utriem do čista, potom ju už v stoji prebalím do čistej plienky. Určite niečo na prebaľovaní v stoji je, pretože naozaj so záujmom sleduje, ako zapínam plienku, body, či navliekam nohavice. Ako pokrok vnímam to, že začala spolupracovať pri vyzliekaní a obliekaní. Už pochopila, že má pri obliekaní nohavíc nasmerovať špičku chodidla do nohavice (alebo do ponožky) a po navlečení nohavíc na chodidlá sa sama postaví, aby som jej nohavice vytiahla až hore…07-IMG_746208-IMG_747709-IMG_751010-IMG_754011-IMG_7541Nočník

Keďže sme nikdy nepoužívali ohrádku, Adelka má doma vždy slobodu pohybu (vrámci bezpečných hraníc). Nehovoriac o tom, že ma vždy sprevádza aj na toalete. Prípadne si nechám pootvorené dvere a keď zistí, že som tam, hneď prilezie za mnou. Využila som to na to, aby videla, ako sa toaleta používa a že je to prirodzené toaletu používať. Snažím sa zároveň komentovať, čo sa práve deje a na záver spolu pozeráme, ako sa splachuje. Keď sme s Adelkou začínali znakovať, zaradila som hneď medzi prvé znaky aj znak pre záchod.potty Vždy, keď idem ja alebo manžel na toaletu, ukážeme jej znak pre záchod a povieme naše slovíčko pre toaletu. Tiež používame jedno z tých detských slov – ciki, kako, kaki, ee a pod., každá rodina má to svoje. Volili sme zámerne detské slovíčko, aby ho čím skôr mohla sama povedať, tj. aby nebolo náročné na artikuláciu. Montessori naopak odporúča vynechať zdrobneniny, detské slová a nazývať veci pravými menami, no my sme sa rozhodli takto. Keď začala Adelka sama sedieť (cca v 9. mesiaci), zoznámila som ju s nočníkom, na ktorý som ju posadzovala  1 – 2 krát denne. Deti rady napodobňujú rodičov a chcela som, aby si  na nočník zvykala postupne. V úmysle vytvoriť pre ňu voľne prístupný kútik s nočníkom (ktorý by nebol za zatvorenými dverami), som ju prvýkrát posadila na nočník v kuchyni. No v zápätí ako som ju posadila, sa hneď z nočníka dvíhala a chcela ísť preč. Nepomohlo ani čítanie knižky, ani iné presvedčovacie metódy. Pochopila som, že Adelka nás vidí sedieť na záchode na toalete a keď som jej dala nočník do kuchyne, nevedela, čo sa od nej očakáva. Preto som nočník hneď presunula na toaletu. Má tu k dispozícii nočník, stupienok na obliekanie, čisté plienky a vedro na špinavé plienky.01-IMG_73311Tam už na ňom vydrží sedieť aj niekoľko minút. Inokedy si iba sadne a hneď sa postaví. Vtedy ju jemne vrátim a poviem, aby to ešte skúsila, no pokiaľ opäť odmietne, nenútim ju a obliekam naspäť do plienky a nohavíc. Snažila som sa pre toto sedenie na nočníku vybrať vhodnú dobu, kedy je najpravdepodobnejšie, že sa do nočníka naozaj aj vyciká. Najskôr som ju dávala sedieť na nočník intuitívne, keď som si myslela, že by sa asi mohla vycikať, tj. hlavne po napití, najedení alebo ak sa zatvárila, že by mala ísť. Počas doby asi jedného mesiaca, sa však do nočníka týmto štýlom vycikala iba raz. Hľadala som teda inú taktiku. Nakoniec sa mi osvedčilo, že sa väčšinou vždy vycikala do nočníka ihneď po zobudení. A slovkom ihneď myslím naozaj IHNEĎ 😉 Dnes ju teda dávam na nočník v priemere 3x denne vždy po tom, ako sa zobudí a úspešnosť vykonania potreby je 50%, čo je pre mňa uspokojivé (zámerne píšem potreby, pretože párkrát sa do nočníka už aj vykakala). Pochvaly nepoužívame, iba jej všetko, čo sa deje, slovne komentujem. Samotnou odmenou pre Adelku je, že vidí, čo je v nočníku (v posledných dňoch keď sa postaví z nočníka, hneď hľadá, či v ňom niečo je) a rada  sleduje, ako sa nočník vyprázdni, vyčistí a napokon spolu spláchneme.

Kedy začíname naostro

V montessori literatúre sa píše, že senzitívnym obdobím pre chodenie na nočník je vek 12 – 18 mesiacov. Zároveň je dieťa pripravené na vykonávanie potreby mimo plienky, keď:

  • vie chodiť (niektoré zdroje uvádzajú, že od toho momentu vie dieťa ovládať zvierače; to však zástancovia bezplienkovej komunikačnej metódy vyvracajú)
  • si dieťa začne chytať genitálie
  • sa dieťa začne zaujímať o následnosť/kolobeh činností.

Momentálne má Adelka 11,5 mesiaca a ešte chodiť nevie. Počkáme teda na tento míľnik v jej vývoji a potom sa do nočníkovania pustíme naplno…

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …