Od Adelkiných 3. narodenín sa u nej veľmi rozvinula fantázia. Rada sa hrá na niečo, vytvára si v mysli rôzne situácie, hračkám dáva úlohy a inscenuje s nimi rôzne scenáre. Veľa som čítala o tom, že tzv. „pretend play“ alebo „hry na niečo“ nie sú Montessori. Nerada veci škatuľkujem. A preto som sa snažila vytvoriť si svoju úvahu a názor na tento druh hry. A na čo som prišla ? Čítajte ďalej …
U detí vo veku 3 – 5 rokov nastupuje túžba hrať sa na niečo. Ako som písala vyššie, nebolo to inak ani u nás. Prišlo to akoby zo dňa na deň. „Ty budeš chobotnica a budeš bývať v tomto jazere,“ povedala raz Adelka ocinovi, keď spolu rozprestierali modrú deku na zem (rozumej modrá deka = jazero 😉 ). Sama si vytvára tieto príbehy a veľmi ju to baví. Okrem toho rada počúva všelijaké vymyslené príbehy, tak už sa niekedy s mužom cítime ako rádiá, lebo to nemá konca 🙂
Montessori pomôcky vs. fantázia
Hovorím si, že podľa Montessori treba nasledovať dieťa v tom, čo ho baví. To by bol taký prvý argument, prečo pretend play podporovať. Alebo možno nie podporovať, ale dať dieťaťu na to priestor, aby som sa presne vyjadrila. Keď sa zamyslím nad Montessori pomôckami pre deti 3 – 6 rokov, pri nich veľmi priestor na fantazírovanie nie je. A ani by sa dieťa nemalo hrať s týmito pomôckami inak, ako je určené. Aspoň teda v Montessori škôlkach. Tým si zachovávajú istú dôstojnosť a vážnosť, ktorú si samozrejme v plnej miere aj zaslúžia. Myslím si, že pokiaľ dieťa má môžnosť chodiť do Montessori škôlky, kde si v plnej miere užije Montessori pomôcky, potom je to úplne v rovnováhe, ak sa doma hrá dieťa s autíčkami, domčekom pre bábiky, vláčikmi a pod..
Reálne skúsenosti nadovšetko
M. Montessori bola zástankyňou reálnych skúseností. A teda aby dieťa poznalo veci priamo, hmatateľne a mohlo si čo najviac toho zažiť a užiť. 
Preto by sme nemali deťom vytvárať napríklad umelé kuchynky s „akože riadom“, ale umožniť im variť v kuchyni s nami. Alebo v prípade chlapcov, zapájať ich do majstrovania spolu s otcom či dedkom, aby si skúsili držať šrobovák, kladivo, zatĺkať a hlavne vidieť výsledok práce, ktorý je použiteľný v našom svete. To je podľa mňa to, o čo tu hlavne ide. Hry na niečo majú totiž veľa spoločného s realitou – vychádzajú z nej. Vezmite si hry na lekára, na obchod, na policajtov… to všetko deti niekde videli, zažili a majú s tým priamu či nepriamu skúsenosť. Preto je také dôležité pripraviť deťom prostredie, v ktorom je všetko prispôsobené ich veľkosti.
Vieme improvizovať?
Pomocou hry na niečo sa môžu deti aj veľa naučiť. Či už si rozšíria slovnú zásobu, naučia sa riešiť rôzne situácie alebo vychádzať s ľuďmi. Pomáhajú im rozvíjať kreativitu, vytvárať si všelijaké scenáre, ktoré môžu všelijako dopadnúť. Improvizácia je pri týchto hrách niečo cenné, čo chýba niekedy aj nám dospelým v reálnom živote – byť pripravení na všetko. To sa môže z pohľadu Montessori zdať práve kameňom úrazu, pretože tieto hry sú neriadené a nemajú vždy rovnaký priebeh. Chýba v nich štruktúra, rovnaký začiatok, priebeh a koniec, k čomu sa deti snažíme viesť v Montessori prístupe.
Aby som to na záver zhrnula – všetkého veľa škodí. Deti samé k týmto hrám inklinujú a snáď nie je dieťa, ktoré by sa na niečo nehralo. Zrejme je to vývinová potreba a deti tieto hry nielen potrebujú, ale aj majú veľmi radi. Nemá zmysel ich v dieťati potláčať, ale rozumným spôsobom na ne vytvoriť čas aj priestor. U detí do 3 rokov by som jednoznačne pretend play vynechala, pretože dieťa musí predovšetkým pochopiť reálny svet. Až keď pochopí a spozná svet okolo, môže vstúpiť do sveta fantázie.
Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…
Dobrý deň, rada čítam Vaše články, hlavne na inšpiráciu a dnes už mi nedalo 🙂 a chcela by som prispieť komentárom, hlavne preto, lebo túto tému práve riešime.
U môjho syna, ktorý ma práve 2 roky a 4 mesiace sa začali hry na „akože“ tesne pred druhým rokom. Neboli to doslova pretend play (v zmysle on, je chobotnica alebo auto), ale napríklad kameň je kladivo. Sám si povedal, „to mam kladivo“ a začal s ním niečo pribuchávať. Stávalo sa to, keď nemal po ruke kladivo, napr. sme boli vonku.
Takýchto situácií je doteraz už nespočetne a istá naša kamarátka, ktorá je zároveň aj montessori učiteľka v škôlke nám povedala, že to v tomto veku nie je normálne, že by mal byť upnutý na realitu a nie predstierať, že niečo je akože.
Nuž ale akokoľvek sa zamýšlam a sledujem ho, mne sa to zdá úplne normálne. Áno, zoberie si kameň alebo vlastnú ruku a používa ju ako kladivo, dokonca si povie, „to mám akože kladivo“, ale robí to preto, lebo si to naozajstné kladivo aj zažil a stále zažíva – zatĺka klince do dreva aj do korku so mnou, s otcom aj sám, vŕta diery s naozajstnou vŕtačkou, s otcom reže naozajstnou pílou (drží a posúva náradie, nielen sa pozerá), skrutkujú skrinky, dokonca sám kompletne so skrutkovačkou rozskrutkoval na diely jednu hračku. Používame pájkovačku, lepiacu pištol (to všetko spolu), v kuchyni rôzne druhy mixérov, reže naozajstným ostrým nožom a on sa potom hrá, že to robí aj akože. Napr. nedávno asi 2 hodiny potom, čo s otcom niečo pájkovali, si zobral ceruzku, povedal „to je akože pájkovačka“ a tváril sa, že pájkuje. A takýmto spôsobom – „akože“ hrou si denne znovu preberá veľmi veľa činností, ktoré predtým robil naozaj.
Podľa mňa je to úplne normálne, možno je to pre to dieťa aj potrebné. Jediné, o čo sa v jeho prípade snažím, aby bol čo najviac zapojený do tých reálnych činností, ktoré si on potom robí „akože“, ale nezakazujem mu ich a nechám ho. Pred nedávnom som si všimla, že začal predstierať, že aj on je niečo, napr. auto.
Dufám, že moj dlhý koment príliš neobťažoval, rada si prečítam nejakú reakciu, prípadne skúsenosť. Ďakujem a prajem Vám a nám – čitateľom ďalšie zaujímavé članky:).
Vobec neobtazoval, prave naopak. Som rada, ze je nejaka odozva na to, co pisem.
Ako som pisala, do 3 rokov by sme detom nemali ponukat fikciu. Ine je, ak s tym pride dieta. Zabranit mu nemozete a ani by to nepomohlo. Ja by som to riesila asi tak, ze by som mu poskytovala co najviac realnych skusenosti toho, s cim hra rolove hry. Takze ak sa hra na pajkovanie, kazdy vecer zapojit ocina a nech spolu pajkuju. Teda vracat synceka naspat do reality, aby prilis „neulietaval“. Skutocne cinnosti ho pekne uzemnia, mozno sa casom konkretne pajkovania nasyti a potom prejde aj na cinnosti, ktore môze robit sam, napriklad umyvanie, aranzovanie, vesanie, zatlkanie… vidite, ked som pri tom kladive a bavi ho to, tak mu ponuknite zatlkacku s kladivkom a klincekmi, aj v eshope mame napriklad s motivom piratov. Cize hladat take aktivity, kde moze, to co chce, robit s realnymi nastrojmi… Z toho, co pisete, to vsetko aj robite 🙂 A v takom veku je naozaj velmi vsestranny a velmi sikovny 🙂
DObry den,
V prvom rade ste pre mna ispiraciou a velmi rada citam vas blog 🙂 v druhom rade by som rada vyjadrila maly nesuhlas s konkretne ty to clankom. Myslim si ze fikcia patri k detskemu zivotu a skor ci neskor sa urcite s tym dieta stretne. Ved v podstate to aj sama piste 🙂 no to co som chcela napisat je to, ze aj montessori ucenie vlastne „fiktivne“ veci a zalezitosti istym sposobim podporuje. Ved si len vezmime krajanie niecoho. Tiez nedate dietatu do ruky ostry noz aby sa poranilo ale date mu „akoze“ noz. To iste kuchynka, nepostavite dietatu na sporak polievku a nenechate sa nou krmit ako to robi napriklad moja dcera. To iste je aj pri nabytku, maly nabytok, male pomocky prisposobene veku dietata nie su to realne stoly stolicky nasho dospela keho zivota.
Toto je skor tema na siahodlhe rozhovory a je velmi rozporuplna podla mna. Na jednej starne je potrebne dietatu vytvarat realne prostredie a podporovat ho v tom co samo chce a na strane druhej nie je vhodne aby dieta zazivalo fikciu. Asi sa uz aj opakujem no snazila som sa zhrnut svoj nazor na tento clanok. Vysledok je ten ze pokial dieta sa chce hrat na doktora urcite ju nevezmem do nemocnice aby videla na co sa pouziva skalpel, tak isto ak chce postavit dom nevzemem ju na stavbu ukladat tehly a cementovat ale dam jej do ruky lego (trosku pritiahnute za vlasy ale ide o pointu:) ). Koniec koncov nasi drobci su neposkvrnene bytosti, sami nevieme co sa im v tych hlavkach prehana a co vsetko beru za realitu a fikciu. Cize si myslim ze nevinne hry na nieco ktore patria k detsvu na ktorom sme vyrastali aj my (inak ja som mala krasne detstvo) urcite neuskodia. Samozrejme vsetko ma svoje hranice.
Tolko moj nazor. Drzim vam palce a prepacte toto je asi prvy clanok s ktorym sa nedokazem stotoznit preto aj moj prvy koment 🙂
Pekny vecer.
Jana
Dobrý deň,
tak tu sa asi rozchadzame v chápani fikcie a reality. Malá stolička podľa vás nie je reálna stolička, ale iba „akoze stolicka“. Predstavte si sama seba vo svete, ktorý vôbec nepoznáte a kde žijú obri. Vy by ste si tak rada sama sadla za stol, tak rada natrela chlieb, ale bohuzial, su pre vas velke a neviete, ako sa chlieb natiera, pretože ste to nikdy pred tým nerobili. Takto nejak sa citia malé deti v našom svete. Preto im prisposobujeme prostredie. Nožík deťom predstavujeme postupne. Najskôr tupý, aby ho vôbec vedeli držať a narábať s ním. Postupne im dáme aj ostrejší nôž, keď už vidíme, že sú rozumovo zdatní a schopní. Ale vždy taký, aby to bolo pre nich bezpečné. Preto sa napríklad začína s vlnkovým nožom, ktorým sa krája obojručne. Tiež to nie je „akože nožík“, ale skutočný nožík. Ja svoju dcéru som od cca 1 roka púšťala k sporáku. Spoločne sme varili, miešali, vysvetlili sme si, čo je horúce, čo páli a dieťa to veľmi rýchlo pochopilo. Stačí ukážka na šálke čaju. Pokiaľ to dieťa nepochopí alebo nerešpektuje, samozrejme ho k linke dávať nebudem, pretože by to ohrozovalo jeho bezpečnosť. Myslím, že natoľko si už asi každá mama pozná svoje dieťa… je to indivduálne.
Čo sa týka fikcie ako takej, ja za ňu považujem rôzne rozprávkové a mýtické bytosti a postavičky, ktorých vzhľad nekorešponduje s realitou (modrý slon). Toto by som deťom do 3 rokov vôbec neukazovala, pretože oni nevedia ešte odlíšiť, čo je skutočné a čo nie. Od 3 rokov mi dcéra už vie sama povedať, že toto alebo tamto nie je naozaj, ale len „akože“. Čiže už chápe svet ako taký a môže sa v ňom na niečo hrať, pretože to odlišuje.
A áno, pokiaľ dieťa zaujíma stavba domu, hľadala by som príležitosť, kde mu to môžem naozaj ukázať. Nemusí ukladať tehly, ale ak chce, prečo nie. Tu už záleží od veku dieťaťa, čo všetko by sa mu na túto tému mohlo ukázať a povedať… Naša dcéra chodila od 2 rokov s nami na stavbu, zaujímala sa, čo sa robí, ako sa robí, mali sme aj knižky na túto tému…
Takže asi toľko, utekám do reality, kde ma čaká žehlenie 😉