Mala som príležitosť stráviť deň v Montessori škôlke Children’s House  vo Viedni, za čo som veľmi vďačná riaditeľke Katharine, ktorá nám to umožnila. Nachádza sa pri ramene Dunaja Alte Donau asi hodinu od Bratislavy. Škôlka bola založená pred 20 rokmi (áno, dobre vidíte, 20 rokov dozadu) a v týchto nových priestoroch funguje 1 rok. Sú to priestory naozaj nádherné, je v nich veľa svetla vďaka preskleným stenám.

Kultúry a národnosti

Je to medzinárodná škôlka, v ktorej sa rozpráva iba po anglicky. Medzinárodná znamená aj to, že v nej naozaj nájdete zmes rôznych kultúr a národností. A to nielen čo sa detí týka, ale aj učiteliek. Deti sú černosi, belosi ale aj aziati a rovnako medzi učiteľkami nájdete Indku či Moslimku. Považujem to za veľmi prínosné, deti sa naučia akceptovať iné kultúry a berú to veľmi prirodzene. Sami zisťujú, že sme rôzni, ale pritom predsa len rovnakí. Angličtina je spoločným jazykom, ktorý všetkých spája. Všetky pomôcky sú v angličtine, knihy, aktivity na elipse, pesničky. Deti medzi sebou sa zvyčajne rozprávajú svojím rodným jazykom, teda po nemecky.

Pripravené prostredie

Škôlka má 2 poschodia, ja som sa pohybovala na tom druhom, kde bolo približne 70 detí. Priestory sú dostatočne veľké, takže som nemala pocit, že ich tam je naozaj tak veľa. Poschodie je rozdelené na 3 miestnosti: v prvej sú aktivity praktického života a zmyslová výchova, v druhej jazyková výchova, geografia, biológia, zoológia a v poslednej matematika.Keď som vstúpila do týchto priestorov, bola som dojatá. Pomôcky osvetľovalo ranné slnko a s úžasom som si prezerala, čo všetko sa nachádza na poličkách. Všetko bolo upratané na svojom mieste, ale nebolo to nedotknuté. Niektoré pomôcky boli značne ošúchané, čo vypovedalo o tom, ako často ich deti používajú. Aj aktivity na niektorých poličkách neboli upratané celkom do pôvodného stavu, čo sa mi na druhej strane páčilo, dýchalo to tam životom.

Súčasťou pripraveného prostredia je aj akvárium a škrečok 🙂

Režim dňa

Deti začínajú prichádzať do škôlky zvyčajne okolo 8h a do 11h pracujú s Montessori materiálmi podľa vlastného výberu. Okolo 9h sa začína príprava desiaty, zapoja sa deti, ktoré chcú. Umyjú si zeleninu, ošúpu, nakrájajú a naservírujú do misiek. Rovnako si samé natrú chlebík a ponúkajú sa navzájom. Je to veľmi milé vidieť takých malých človiečikov žiť tak kultivovane. Zatiaľ, čo niektorí pripravujú jedlo, iní pracujú s pomôckami. Asi iba 2 deti spomedzi 70-tich musela zamestnať učiteľka, ostatné si našli prácu samé. Všade panovala rušná pracovná atmosféra. Deti si väčšinou po sebe aj upratali a ak na niečo zabudli, napríklad zasunúť stoličku k stolu, učiteľka ich veľmi milo na to upozornila.

Všetci sa správali k sebe veľmi zdvorilo, nehovoriac o učiteľkách. Tie nešetrili slovami prosím a ďakujem a boli voči deťom nanajvýš úctivé. S chladnou hlavou vyriešili akýkoľvek problém či nezhodu medzi deťmi. No neboli v pozícíí sudcov. Nechávali na deti vyriešenie sporu, iba ich usmerňovali.

Kedykoľvek počas dňa môžu deti opustiť priestory a presunúť sa von. Svoju neprítomnosť v triede oznámia jednoducho zavesením magnetky so svojím menom na tabuľu. Vonku ich čaká vždy jedna učtieľka, ktorá je tam za každého počasia. Záhrada je rozdelená na pracovnú a hernú časť. V tej pracovnej je napríklad aj kôlnička s náradím na majstrovanie, veľká bylinková špirála, ovocné stromy a vyvýšené záhony s bežnou zeleninou, ale aj s obilím. Ja som mala možnosť vidieť, ako sa deti učili spoznávať bylinky, šúchali ich medzi prstami a ovoniavali, druhá skupinka pozorovala hmyz a dopĺňala si informácie z nejakej encyklopédie a ďalšie dievčatko sledovalo motýľa. Naozaj tu deti veľmi užitočne trávia čas pri aktivitách, ktoré si samé vyberú a zostávajú pri nich tak dlho, ako to sami cítia.

Od 11h do 12h sú všetky deti vonku. Na poludnie sa deti vracajú späť do vnútra, aby pracovné stoly premenili na obedové. Počas obedu chodia 2-3 deti pomedzi ostatné a servírujú im vodu z džbánu do pohára. Žiadne prehnané strachy, že sa niečo rozbije.Po obede je viac-menej voľný program, niekedy sa robia aktivity na elipse alebo učiteľka predčíta deťom nejakú knižku. Spánok nie je povinný. Postieľky sú však k dispozícii a ak dieťa chce, môže si dať poobedného šlofíka.

    Čo viac k tomu dodať. Snáď len to, že stále ešte nechápem, prečo pár kilometrov od našich hraníc existuje celkom iný svet. Svet pochopenia a úcty k deťom, ktorý rešpektuje senzitívne obdobia a podporuje deti pripraveným prostredím. Nechcem ani pomyslieť na to, kde bolo naše školstvo pred 20-timi rokmi, keď táto škôlka vznikala. Môžeme iba dúfať, že vďaka túžbe nás rodičov a pedagógov, ktorí sú otvorení prirodzenému spôsobu vzdelávania, sa pohneme dopredu. Po tom, čo som videla, som úprimne smutná, že musím dať svoje dieťa do obyčajnej škôlky, pretože (zatiaľ) v našom meste iná možnosť nie je. A čo ma dostalo vo Viedni najviac? Že každé dieťa v tejto škôlke vie písať a čítať, o tom asi ani nemusím hovoriť. Ale že 5 – ročné dievčatko priradí k názvu hlavného mesta vlajku toho štátu a zapichne ju na správny štát na mape, to by si mali povinne ísť pozrieť všetci z Ministerstva školstva.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…