Aké plienky používame

    Od narodenia používame látkové plienky Anavy. Asi do pol roka sme so spokojnosťou používali najmä Anavy Easy (AIO – All In One plienka – všetko v jednom). Narozdiel od látkoviek neboli príliš objemné a väčšinou po vycikaní stačilo vymeniť vkladaciu plienku (vložku). Vkladačiek som mala dostatok, takže som prala, až keď sa zašpinila samotná AIO plienka. Po tomto polroku, ako sa zväčšil objem moču, plienka AIO už nepostačovala a takmer vždy mala Adelka precikané nohavice aj body. Klasické látkovky Anavy sme stále nepoužívali, pretože aj napriek tomu, že Adelka podrástla, stále boli pre ňu priveľmi objemné a zväčšovalo jej to zadok hádam aj o tri čísla 😉 Tak sme presedlali takmer výlučne na jednorázové plienky. Bolo to obdobie v celku pohodlné, neprebaľovala sa tak často a menej som musela prať. Takto sme fungovali asi 3 – 4 mesiace, keď som si povedala, že by bolo dobré, zopakovať si diskomfort premočenej plienky, ktorý je základom pri učení chodenia na nočník.  Preto sme sa opäť vrátili k látkovým plienkam Anavy a začali sme používať práve tie hrubé látkovky, ktoré boli doteraz odložené bokom (už jej sedeli lepšie a bolo to už po lete počas chladnejších dní). Aj napriek tomu, že jej do nej ešte dávam vkladačku, vždy ju preciká celú. Na noc jej dávam preto jednorázovú plienku.

Prebaľovanie

Pretočením na bruško sa u nás začalo prebaľovanie komplikovať. Pri každej výmene plienky bolo umenie udržať Adelku v polohe na chrbáte. Aby sme ju vôbec mohli prebaliť, museli sme mať k dispozícii hračky a predmety z kúpľne, ktoré by upútali jej pozornosť. Čím bola viac pohyblivejšia, tým dávala svoju nespokojnosť viac najavo. Najmä kopala nohami a neraz mi uštedrila poriadny kopanec do hrude. S hračkami to chvíľu fungovalo, kým sa jej neokukali. Od 10. mesiaca začala stáť s oporou a v priebehu 11. mesiaca mala chvíľky, keď dokázala stáť samostatne. Všade som čítala, ako podľa Montessori by sa malo dieťa prebaľovať postojačky, keď vie samo stáť. Lepšie tak môže vnímať činnosti spojené so starostlivosťou o telo. Tým, že ho prestaneme pokladať na chrbát mu vlastne dáme najavo, že aj ono sa môže zapojiť do tohto procesu a nestaviame ho viac do pozície neschopného. Tak som si povedala, že to vyskúšam (keďže poležiačky sme viac-menej bojovali) a ako predfázu nácviku chodenia na toaletu som Adelku začala prebaľovať postojačky.

Keďže rovnováhu sama pri prebaľovaní ešte poriadne  udržať nevie, využili sme vaňu ako oporný bod. Museli sme si obidve zvyknúť na nový štýl a nie je to jednoduché. Vymeniť postojačky pocikanú plienku nie je až taký problém, no horšie to je s pokakanými plienkami. Veľakrát si počas prebaľovania chce napríklad sadnúť a v tých momentoch by som potrebovala ešte asi dve ďalšie ruky. Niekedy ju po kakaní ešte dávam na chrbát a keď ju poležiačky zbavím špinavej plienky a utriem do čista, potom ju už v stoji prebalím do čistej plienky. Určite niečo na prebaľovaní v stoji je, pretože naozaj so záujmom sleduje, ako zapínam plienku, body, či navliekam nohavice. Ako pokrok vnímam to, že začala spolupracovať pri vyzliekaní a obliekaní. Už pochopila, že má pri obliekaní nohavíc nasmerovať špičku chodidla do nohavice (alebo do ponožky) a po navlečení nohavíc na chodidlá sa sama postaví, aby som jej nohavice vytiahla až hore…Nočník

Keďže sme nikdy nepoužívali ohrádku, Adelka má doma vždy slobodu pohybu (vrámci bezpečných hraníc). Nehovoriac o tom, že ma vždy sprevádza aj na toalete. Prípadne si nechám pootvorené dvere a keď zistí, že som tam, hneď prilezie za mnou. Využila som to na to, aby videla, ako sa toaleta používa a že je to prirodzené toaletu používať. Snažím sa zároveň komentovať, čo sa práve deje a na záver spolu pozeráme, ako sa splachuje. Keď sme s Adelkou začínali znakovať, zaradila som hneď medzi prvé znaky aj znak pre záchod. Vždy, keď idem ja alebo manžel na toaletu, ukážeme jej znak pre záchod a povieme naše slovíčko pre toaletu. Tiež používame jedno z tých detských slov – ciki, kako, kaki, ee a pod., každá rodina má to svoje. Volili sme zámerne detské slovíčko, aby ho čím skôr mohla sama povedať, tj. aby nebolo náročné na artikuláciu. Montessori naopak odporúča vynechať zdrobneniny, detské slová a nazývať veci pravými menami, no my sme sa rozhodli takto. Keď začala Adelka sama sedieť (cca v 9. mesiaci), zoznámila som ju s nočníkom, na ktorý som ju posadzovala  1 – 2 krát denne. Deti rady napodobňujú rodičov a chcela som, aby si  na nočník zvykala postupne. V úmysle vytvoriť pre ňu voľne prístupný kútik s nočníkom (ktorý by nebol za zatvorenými dverami), som ju prvýkrát posadila na nočník v kuchyni. No v zápätí ako som ju posadila, sa hneď z nočníka dvíhala a chcela ísť preč. Nepomohlo ani čítanie knižky, ani iné presvedčovacie metódy. Pochopila som, že Adelka nás vidí sedieť na záchode na toalete a keď som jej dala nočník do kuchyne, nevedela, čo sa od nej očakáva. Preto som nočník hneď presunula na toaletu. Má tu k dispozícii nočník, stupienok na obliekanie, čisté plienky a vedro na špinavé plienky.Tam už na ňom vydrží sedieť aj niekoľko minút. Inokedy si iba sadne a hneď sa postaví. Vtedy ju jemne vrátim a poviem, aby to ešte skúsila, no pokiaľ opäť odmietne, nenútim ju a obliekam naspäť do plienky a nohavíc. Snažila som sa pre toto sedenie na nočníku vybrať vhodnú dobu, kedy je najpravdepodobnejšie, že sa do nočníka naozaj aj vyciká. Najskôr som ju dávala sedieť na nočník intuitívne, keď som si myslela, že by sa asi mohla vycikať, tj. hlavne po napití, najedení alebo ak sa zatvárila, že by mala ísť. Počas doby asi jedného mesiaca, sa však do nočníka týmto štýlom vycikala iba raz. Hľadala som teda inú taktiku. Nakoniec sa mi osvedčilo, že sa väčšinou vždy vycikala do nočníka ihneď po zobudení. A slovkom ihneď myslím naozaj IHNEĎ 😉 Dnes ju teda dávam na nočník v priemere 3x denne vždy po tom, ako sa zobudí a úspešnosť vykonania potreby je 50%, čo je pre mňa uspokojivé (zámerne píšem potreby, pretože párkrát sa do nočníka už aj vykakala). Pochvaly nepoužívame, iba jej všetko, čo sa deje, slovne komentujem. Samotnou odmenou pre Adelku je, že vidí, čo je v nočníku (v posledných dňoch keď sa postaví z nočníka, hneď hľadá, či v ňom niečo je) a rada  sleduje, ako sa nočník vyprázdni, vyčistí a napokon spolu spláchneme.

Kedy začíname naostro

V montessori literatúre sa píše, že senzitívnym obdobím pre chodenie na nočník je vek 12 – 18 mesiacov. Zároveň je dieťa pripravené na vykonávanie potreby mimo plienky, keď:

• vie chodiť (niektoré zdroje uvádzajú, že od toho momentu vie dieťa ovládať zvierače; to však zástancovia bezplienkovej komunikačnej metódy vyvracajú)
• si dieťa začne chytať genitálie
• sa dieťa začne zaujímať o následnosť/kolobeh činností.

Momentálne má Adelka 11,5 mesiaca a ešte chodiť nevie. Počkáme teda na tento míľnik v jej vývoji a potom sa do nočníkovania pustíme naplno…

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …