Učiaca veža

    Z Adelky sa stáva malá veľká pomocníčka. Chce nielen vidieť všetko, čo robíme, ale si to aj všetko vyskúšať. A keďže sme doma väčšinou iba my dve a činnosti sa točia okolo domácich prác, začala pomáhať pri varení.

Začalo to všetko učiacou vežou (tzv. learning tower), ktorá v nej naštartovala zvedavosť po tom, čo sa deje na kuchynskej linke. Zhotovil ju manžel podľa tejto zahraničnej stránky a video z výroby si pozriete tu

Takto si ohrievala polievku, keď mala sotva rok. Ešte síce nevedela ani chodiť, ale vyliezla na ňu hravo.

learning tower 11 monthsOdvtedy je veža náš denno-denný pomocník. Spočiatku som Adelke vždy pomáhala prisunúť vežu k linke, no dnes v 14 mesiacoch si ju prisunie sama, kam chce. Ja jej ju pomôžem už len naorientovať správnou stranou k linke. Rovnako sa v týchto dňoch z nej naučila sama aj zliezť. Začína byť teda v tomto samostatná a ja už preto musím vždy myslieť na to, čo nechávam položené (nielen) na linke.

Vežu si nevieme vynachváliť, neviem si to už bez nej ani predstaviť. Najmä keď sme na návšteve u starých rodičov vidím, ako veľmi nám chýba a Adelku preto musíme držať na rukách, aby aspoň videla, čo sa varí. Doma sa ju snažím vždy do varenia zapojiť a tak musím premyslieť, čo by zvládla a čo by ju bavilo. Momentálne ju najviac baví miešanie a prekladanie vecí z nádoby do nádoby. Naposledy presýpala bazu na čaj zo sáčku do dózy a varili sme špenátovú polievku.transfering learning tower - cooking soupAby som mohla Adelku takto pustiť k sporáku, predchádzalo tomu vysvetľovanie, že niektoré veci pália. Začali sme jej to vysvetľovať na teplej šálke s čajom a pochopila to veľmi rýchlo. Dnes už vie, že môže páliť rúra, čajník, hrniec alebo radiátor. Väčšinou mi to znakuje už dopredu a niekedy aj vtedy, keď napríklad rúra nehreje. Sama sa jej nechytí, ale najskôr na mňa pozrie pohľadom, ktorý sa ma pýta, či sa môže chytiť.

V závere aby som to zhrnula, spísala som si výhody a nevýhody učiacej veže. Sú to v podstate zároveň aj naše skúsenosti s ňou a ja ju môžem iba odporučiť.

vyhody Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Kartičky

    Tieto kartičky som vyrobila ešte počas vianočných sviatkov.  Sú šikovné najmä na cesty alebo keď treba dieťa zabaviť niekde v čakárni. Stále ich nosím v kabelke a keď je núdza o zábavu, vytiahnem ich. Nemusíme tak brať so sebou veľké knižky.

IMG_8764Kartičky so zvieratkami som si vyrobila sama, vyhľadala som obrázky na internete, zalaminovala a dala na otvárateľný krúžok od kľúčov. Zvieratká sú na každej kartičke pomenované a máme ich zoradené podľa abecedy.

IMG_9028Druhý set kartičiek som si stiahla z jednej zahraničnej stránky, no už ju ani za svet neviem nájsť. Tak som ich všetky dala na úložisko SEM. Sú tiež s motívom abecedy. Zapáčili sa mi najmä reálnymi obrázkami zo života, ktoré sú pekne ilustrované a vôbec nám nevadí, že sú po anglicky.

IMG_9031Rozmýšľam už nad výrobou ďalších, napríklad s motívom ovocia a zeleniny, či farieb …

Pre veľký záujem dávam kartičky so zvieratkami na stiahnutie: zvieratka abeceda.

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

 

 

Čo čítame (stále dokola)

    Momentálne u nás hračky zapadajú prachom. Jednoznačným favoritom sú knihy. A keď si Adelka vyberie knižku, tak je väčšinou o zvieratkách. V týchto dňoch doma stále dokola čítame tieto tri knižky: Hádanky z dvora, Pole a lúka a Kamaráti zvieratká. Ledva sa mi ich podarilo odfotiť všetky pokope 😉

co-citame-1 Všetky sú krásne ilustrované a zvieratká vyzerajú ako živé.

Kamarati zvieratkaKnižka Pole a lúka je aj veľmi pestrá a náučná, vždy na boku sú pomenované zvieratká a rastliny, ktoré sa na danej strane nachádzajú. Pole-a-lúka---stranyManžel si doma na niekoľkých stranách všimol zopár zaujímavých detailov. Zdá sa, že autori ilustrácií zakomponovali do každej dvojstrany nejakú malú a naozaj veľmi nenápadnú, nazvime to „zaujímavosť pre dospelých“ (tzv. easter egg). O pár rokov tak možno budeme musieť vysvetľovať, čo to robia tí dvaja slimáci alebo veľmi kreatívne hľadať odpoveď na to, prečo poľovníkovi spadla z posedu fľaška na zem … 🙂Pole a luka s ocinom Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Po vlastných

„Naučit se chodit znamená pro dítě něco jako druhé narození, neboť tím přechází ze stavu bezmocnosti do stavu svobodné aktivity.“*

    Adelka mala sotva rok, keď urobila svoj prvý krok. Najťažšie bolo pre ňu na úplnom začiatku vôbec zdvihnúť nohu a vykročiť. Keď toto zvládla a udržala rovnováhu na jednej nohe, potom to už išlo veľmi rýchlo. Nepoužívali sme žiadne chodítka ani sme s ňou nechodili za ruky. Na jednej strane ona sama odmietala akúkoľvek asistenciu a na strane druhej sme vedeli, že ona musí na to prísť sama. Mala k dispozícii aj vozík, no ani ten ju nelákal. Ak som jej ho chcela podstrčiť, aby ho vyskúšala, prekážal jej. Používa ho viac dnes, keď si je v chôdzi istejšia a vie si ho niekedy už aj sama nasmerovať do smeru, kam chce ísť.

walker wagoonSnáď jediným pomocníkom pri chôdzi bol u nás walking assistent – asistent na chodenie. Používali sme ho iba vonku a na úplnom začiatku. Ušetril tak Adelku niekoľkých pádov do kaluží a do blata.

walking assitentJeho výhodou je, že rodič nemusí byť nad dieťaťom zhrbený, ak by ho chcel držať pri chôdzi za obe ruky (niekde som čítala, že pri tomto vodení za ruky by dieťa malo mať ruky zdvihnuté najviac po úroveň ramien – ak si sama seba predstavím, že by som mala chodiť s rukami nad hlavou, musí to byť naozaj veľmi nepohodlné). Okrem toho dieťa môže samo bez obmedzení chodiť a rodič zatiahne za popruhy, len keď je to nevyhnutné. Sme zástancom toho, že aj padať sa treba naučiť. Prvý raz sme toto „vodítko na dieťa“ (tak sme to vtedy nazvali s manželom) videli v UK pred niekoľkými rokmi a pripadalo nám to veľmi degradujúce pre dieťa. Angličania to totiž používali aj pri starších deťoch a bol to pre nich prostriedok kontroly dieťaťa, aby neutekalo nežiaducím smerom. Týmto prístupom je však dieťa obmedzované a bráni mu to v rozvoji samostatnosti a nezávislosti, ktorú práve chodením po svojich nadobúda. V tejto súvislosti musím povedať, že  Adelku lákajú práve nerovné terény. Čím hrbolatejší a zvláštnejší povrch, tým lepšie. Pochopila som, že nemá zmysel ju vracať, keď zíde napríklad z cesty na trávnik, pretože ju to vždy rozhnevá. Tým sa práveže trénuje a sama vidím, ako rýchlo robí pokroky (dnes v 13 mesiacoch už preferuje chodiť po schodoch po svojich namiesto po štyroch, ja ju iba pridržiavam za jednu ruku). Keď ideme na prechádzku, beriem to teda ako čas, ktorý jej maximálne venujem a prispôsobujem sa. Ak chce chodiť po tráve, chodíme po tráve. Ak chce chodiť po ľade, idem za ňou a nenápadne ju istím, ale neobmedzujem. Ak chce stáť a dívať sa na autá, počkám, koľko je treba. cicaTakto nejak vyzerajú naše prechádzky, na ktoré neberieme so sebou ani kočík. Zatiaľ sa vždy vyberieme niekam okolo domu a Adelka mi sama dá najavo, že je unavená a chce sa vrátiť.

„Jednou jsem viděla japonského tatínka, který šel se svým synkem na procházku. Sledovala jsem je a všimla si, jak dítě, kterému mohlo být tak rok a půl, možná dva, najednou objalo oběma rukami nohu svého otce. Muž klidně stál a nechal hošíka, aby se mu točil kolem nohy. Když si klouček vyhrál, pokračovali oba pomalým krokem dál. Po chvíli si zase dítě sedlo na obrubník a otec se zastavil vedle něho. Výraz v jeho tváři byl vážný, ale naprosto přirozený. Nedělal vlastne vůbec nic vyjímečného. byl to jednoduše otec, který vzal svého malého synka na procházku.“*

walking

* M. Montessori, Tajuplné dětství

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …