„Naučit se chodit znamená pro dítě něco jako druhé narození, neboť tím přechází ze stavu bezmocnosti do stavu svobodné aktivity.“*

    Adelka mala sotva rok, keď urobila svoj prvý krok. Najťažšie bolo pre ňu na úplnom začiatku vôbec zdvihnúť nohu a vykročiť. Keď toto zvládla a udržala rovnováhu na jednej nohe, potom to už išlo veľmi rýchlo. Nepoužívali sme žiadne chodítka ani sme s ňou nechodili za ruky. Na jednej strane ona sama odmietala akúkoľvek asistenciu a na strane druhej sme vedeli, že ona musí na to prísť sama. Mala k dispozícii aj vozík, no ani ten ju nelákal. Ak som jej ho chcela podstrčiť, aby ho vyskúšala, prekážal jej. Používa ho viac dnes, keď si je v chôdzi istejšia a vie si ho niekedy už aj sama nasmerovať do smeru, kam chce ísť.

Snáď jediným pomocníkom pri chôdzi bol u nás walking assistent – asistent na chodenie. Používali sme ho iba vonku a na úplnom začiatku. Ušetril tak Adelku niekoľkých pádov do kaluží a do blata.

Jeho výhodou je, že rodič nemusí byť nad dieťaťom zhrbený, ak by ho chcel držať pri chôdzi za obe ruky (niekde som čítala, že pri tomto vodení za ruky by dieťa malo mať ruky zdvihnuté najviac po úroveň ramien – ak si sama seba predstavím, že by som mala chodiť s rukami nad hlavou, musí to byť naozaj veľmi nepohodlné). Okrem toho dieťa môže samo bez obmedzení chodiť a rodič zatiahne za popruhy, len keď je to nevyhnutné. Sme zástancom toho, že aj padať sa treba naučiť. Prvý raz sme toto „vodítko na dieťa“ (tak sme to vtedy nazvali s manželom) videli v UK pred niekoľkými rokmi a pripadalo nám to veľmi degradujúce pre dieťa. Angličania to totiž používali aj pri starších deťoch a bol to pre nich prostriedok kontroly dieťaťa, aby neutekalo nežiaducím smerom. Týmto prístupom je však dieťa obmedzované a bráni mu to v rozvoji samostatnosti a nezávislosti, ktorú práve chodením po svojich nadobúda. V tejto súvislosti musím povedať, že  Adelku lákajú práve nerovné terény. Čím hrbolatejší a zvláštnejší povrch, tým lepšie. Pochopila som, že nemá zmysel ju vracať, keď zíde napríklad z cesty na trávnik, pretože ju to vždy rozhnevá. Tým sa práveže trénuje a sama vidím, ako rýchlo robí pokroky (dnes v 13 mesiacoch už preferuje chodiť po schodoch po svojich namiesto po štyroch, ja ju iba pridržiavam za jednu ruku). Keď ideme na prechádzku, beriem to teda ako čas, ktorý jej maximálne venujem a prispôsobujem sa. Ak chce chodiť po tráve, chodíme po tráve. Ak chce chodiť po ľade, idem za ňou a nenápadne ju istím, ale neobmedzujem. Ak chce stáť a dívať sa na autá, počkám, koľko je treba. Takto nejak vyzerajú naše prechádzky, na ktoré neberieme so sebou ani kočík. Zatiaľ sa vždy vyberieme niekam okolo domu a Adelka mi sama dá najavo, že je unavená a chce sa vrátiť.

„Jednou jsem viděla japonského tatínka, který šel se svým synkem na procházku. Sledovala jsem je a všimla si, jak dítě, kterému mohlo být tak rok a půl, možná dva, najednou objalo oběma rukami nohu svého otce. Muž klidně stál a nechal hošíka, aby se mu točil kolem nohy. Když si klouček vyhrál, pokračovali oba pomalým krokem dál. Po chvíli si zase dítě sedlo na obrubník a otec se zastavil vedle něho. Výraz v jeho tváři byl vážný, ale naprosto přirozený. Nedělal vlastne vůbec nic vyjímečného. byl to jednoduše otec, který vzal svého malého synka na procházku.“*

* M. Montessori, Tajuplné dětství

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …