Dávnejšie som na Facebooku čítala komentár k fotke s podtitulom „Montessori podľa nášho tatina“, na ktorej dieťa nastrkovalo korálky na metličky ručného mixéra. Komentoval to iný muž slovami „Montessori, to je to, kde sa rodič postupne stáva otrokom dieťaťa?“. Tento výrok ma donútil zamyslieť sa nad tým, ako rôzne ľudia dokážu chápať Montessori učenie. Doslova ma to vytiahlo z mojej bubliny, ktorú som si okolo seba vytvorila v domnienkach, že veď predsa každý musí mať rád Montessori. Zrejme si tento muž myslel, že Montessori je výchova bez pravidiel a hraníc, kedy sebavedomé dieťa svojimi požiadavkami prevalcuje dospelého.
Áno, Montessori deti, ak ich tak môžem nazvať, sú sebavedomejšie. Viac si veria, sú slobodnejšie a naučené spoliehať sa viac na seba. Otázka je, či my dospelí sme pripravení vychovávať takéto deti. Myslím si, že takýto nový prístup k deťom nie je pre každého rodiča. Najmä nie pre toho, ktorý nie je ochotný opustiť svoj staré vzorce myslenia a správania a prispôsobiť sa dieťaťu. Prispôsobiť nerovná sa podriadiť. Aj Montessori má svoje hranice a hoci ich nastavuje jasne, nastavuje ich aj s rešpektom a úctou k dieťaťu. V Montessori vždy hľadáme spôsob, ako umožniť dieťaťu to, čo chce, ale nie na úkor ostatných.
Ja to vidím skôr opačne. Otrokmi sa stávame práve vtedy, ak veľa vecí dieťaťu zakazujeme a máme potrebu mať všetko pod kontrolou. Často preberáme zodpovednosť za konanie svojich detí a nenecháme ich urobiť chyby. Akokoľvek chceme svoje dieťa uchrániť, musíme mu nechať voľnosť veci zažiť. Dieťa nie je vôbec hlúpe a vie sa o seba veľmi dobre postarať. Raz si nechcela moja Adel obliecť sveter, keď sme sa chystali do obchodu. Vedela, som, že v klimatizovaných priestoroch jej istotne bude zima, nehovoriac o oddelení s chladenými výrobkami. Napriek tomu, že som ju niekoľkokrát na to upozornila, sveter si zobrať nechcela. Sama prišla v obchode na to, že jej je zima. Dnes si už sveter berie sama alebo dá na moju radu, pokiaľ ideme niekam inam. Ďalšou vecou u nás bolo chodenie naboso vonku. Spočiatku som to riešila (respektíve riešila som svoje strachy). Dnes to už nechávam na Adel. Zopárkrát sa už stalo, že si nohu poranila. Nemalo by zmysel jej hovoriť stále dokola „obuj sa, lebo si pichneš niečo do nohy“, pretože pokiaľ to nezažije, dieťa nevie, čo sa pod tým skrýva. Rovnako je to aj so šálkou horúceho čaju. Dieťa nerozumie slovám „nechytaj, popáliš sa“, pokiaľ to neskúsi. Nevie, aký pocit je to na prstoch, držať niečo horúce. Aj my sme sa raz popálili prvýkrát, aj nám prvý raz niečo pichlo do nohy alebo nám bola zima, keď sme sa dobre neobliekli. Aby bolo jasné, nemyslím tým, že máme deti vystavovať nebezpečenstvu. Chcem tým povedať to, že otrokmi svojich detí sa stávame vtedy, ak ich nenecháme vhodným spôsobom veci zažiť a robíme všetko za ne. Najmä, pokiaľ to dokážu samé.
Pamätám si, ako mne otec vždy hovoril, ako mám veci robiť. Akokoľvek som to vymyslela, nikdy to nebolo dosť dobre. A možno práve preto nechávam svojej dcére slobodu vo výbere aj v rozhodovaní, podporujem ako len viem všetko, čo si vymyslí a to vždy tak, aby to vyhovovalo nám obom. Beriem to ako hru, ukazuje mi pri tom nové možnosti, ktoré ja už svojím stereotypným spôsobom myslenia nevidím.
Žiadna z výchov, či už je to Montessori, Waldorf, Reggio Emilia, alebo hocičo iné, nerobí z rodičov otrokov svojich detí. Všetko je to o nás, ako sa k výchove postavíme.
„Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.“
Gandhí
Pekne ste to napisali, plne suhlasim. Tiez som sa stretla s negativnymi reakciami na to, ked som sa opytala v skolke, ci by nebolo mozne zaradit do herne nejake montessori pomocky….reakcia bola, ze „Montessori je pre mamicky s jednym dietatom“ a tiez, ze maju „svoje osnovy ktore nemozu upravovat“. No, ano, montessori sa asi ozaj venujeme viac my s jednym dietatom, ale volakedy nebola taka potreba, pretoze montessori fungovalo bezne aj ked to tak nik nenazyval – kym rodina mavala 5 a viac deti, ked na uliciach boli hrby deti rozneho veku a vzajomne si boli vzorom…dnes to tak zial nie je a je smutne, ze rodicov co odmietaju posadit dieta pred TV, ci „zabavit“ tabletom nazyvaju otrokov a za nenormalnych. Co sa tyka skolok, v KE su 3 STATNE skolky, ktore uspesne implementovali prvky montessori a ziadna katastrofa sa nudiala, skor naopak. Velka skoda, ze na Zahori je to cele nanic v tomto smere. Hm, este by ma zaujimala reakcia pacientov, ak by som im povedala, ze sa uz nepotrebujem vzdelavat a drzat sa striktne doterajsich knih a pod (ktore si mimochodom v slovencine v mojom odbore zastarale) – podobne ako sa k tomu stavaju skolky. Tiez pracujem s ludmi a som unavena a velakrat vytocena. Je to o ludoch – mnohym to tak vyhovuje, ze sa nemusia vzdelavat, zaujimat, byt zvedavi….a len si ist podla nalinajkovanych priruciek, nadavat na deti a pracu s ludmi a uspavat sa pri TV.
Áno, presne tak. Je to častokrát o pohodlnosti a ja smekám klobúk dolu pred maminami, ktoré majú 2 a viac detí a snažia sa o Montessori doma. Akokoľvek to robia, je to lepšie, ako nerobiť nič…
Uplne sa stotoznujem, ze je to o nasom
pristupe a odvahe „dovolit“ detom robit „nebezpecne“ veci.
Riesim prave vsak situaciu, kedy mi nie je uplne jasne, kde je hranica medzi „dopriat dietatu rozhlad“ a „nebyt jeho otrokom“. Dcera ma 17m a necele dva mesiace uz chodi. Ked je vsak so mnou vonku, chce byt prevazne na rukach. Akonahle ju chcem dat na zem obomkne ma nozickami a krici. Je to pre mna velmi vycerpavajuce ju stale nosit, ale mozno je to prave to, co ona momentalne potrebuje a casom to prejde.
Ja by som potrebovala pochopit, ze preco to tak je, mozno by sa mi potom
lahsie vychadzalo vustrety jej poziadavkam 🙂
Hmm, tazko povedat, co sa deje v tych malych hlavickach 🙂 Mozno je to jej reakcia na nejaku situaciu, ked sa citila neisto. Resp. mozno sa boji vykrocit od Vas. Ja som zazivala teraz nieco podobne, ked som Adelku dala do skolky. Tu doveru medzi nami (a aj vela dalsich istot), ktoru som si pracne vybudovala za tie 3 roky doma, boli nastupom do skolky za 2 dni fuc. Vsetky deti tam stale plakali. Adelka prvy den prisla do skolky a velmi sa tesila. Ked vsak uvidela tie placuce tvare, dostala strach, ze som ju tam odlozila. Dovtedy som ju mohla nechat, kde som chcela, s kym som chcela a ako dlho som chcela. Nebol problem. Od skolky sa vsetko zrutilo, je naviazana na mna ako nikdy pred tym, dokonca ani s muzom ani s mojou mamou nechcela byt. Hroza. Takze mozno Vasa mala preziva nieco podobne…
jasne, zrozumiteľne a od srdca 🙂 Skvelo vyjadrené!
Ďakujem! 🙂
moja dcéra (3r) je velmi vyberava co sa oblečenia týka niektoré trička a nohavice nechce vôbec nosiť do škôlky nosí zasadne len krátke trička co je nevídane na to ze je november a vacsina jej spolužiakov ma pančuchy. doma chodi výhradne v krátkych nohaviciach alebo iba gatkach. S príchodom zimy však začala nosiť ponožky v byte. Zásah do svojho oblečenia berie ako velmi hrubé porušenie svojej osobnej slobody (napr ked sme jej obliekli sveter nasilu) a sprevádza to aj záchvat placu. Každý kto k nam príde to samozrejme komentuje. Hovoria jej ze prechladne alebo ze sa musí obliecť. Ja nie som za metódu presvedčiť dieťa o svojej pravde za každú cenu – príde zlá teta, strašidlo ak nezjes obed ochories. Ale ako som si stihla všimnúť je to velmi obľúbená Metoda u dospelých. Tak ju rešpektujem. Co nechce nenosí a viac krát mi kamošky prízvukovali a radili, ze si zato možem sama ze jej vôbec davam na vyber co sa obliekania týka. Takze myslim zo svojich skúsenosti možem povedať ze najťažšie pre rodiča je naučiť sa dieťa rešpektovať a počúvať!
Áno, máte úplnú pravdu.
Teda tym som chcela povedať ze to preto si ludia myslia ze montessori zotročuje rodičov „ved to je nenormálne ja sa s ňou nebudem dohadovať toto si oblečies a hotovo! “ pre rodiča je velmi náročne prijať ze nie je vedúci ale partner a ze nemá rozkazovať ale vysvetľovať. A preto hanobia montessori. Veľakrát som sa stretla s tym ze rodičia to nechápu. Aj na montessori prednáške sa množstvo mamičiek pýtalo „a to jej mam dovoliť vsetko? Aj vychádzať suflik ? to akože to dieťa nemá žiadne hranice ? „