Od Adelkiných 3. narodenín sa u nej veľmi rozvinula fantázia. Rada sa hrá na niečo, vytvára si v mysli rôzne situácie, hračkám dáva úlohy a inscenuje s nimi rôzne scenáre. Veľa som čítala o tom, že tzv. „pretend play“ alebo „hry na niečo“ nie sú Montessori. Nerada veci škatuľkujem. A preto som sa snažila vytvoriť si svoju úvahu a názor na tento druh hry. A na čo som prišla ? Čítajte ďalej …
U detí vo veku 3 – 5 rokov nastupuje túžba hrať sa na niečo. Ako som písala vyššie, nebolo to inak ani u nás. Prišlo to akoby zo dňa na deň. „Ty budeš chobotnica a budeš bývať v tomto jazere,“ povedala raz Adelka ocinovi, keď spolu rozprestierali modrú deku na zem (rozumej modrá deka = jazero 😉 ). Sama si vytvára tieto príbehy a veľmi ju to baví. Okrem toho rada počúva všelijaké vymyslené príbehy, tak už sa niekedy s mužom cítime ako rádiá, lebo to nemá konca 🙂
Montessori pomôcky vs. fantázia
Hovorím si, že podľa Montessori treba nasledovať dieťa v tom, čo ho baví. To by bol taký prvý argument, prečo pretend play podporovať. Alebo možno nie podporovať, ale dať dieťaťu na to priestor, aby som sa presne vyjadrila. Keď sa zamyslím nad Montessori pomôckami pre deti 3 – 6 rokov, pri nich veľmi priestor na fantazírovanie nie je. A ani by sa dieťa nemalo hrať s týmito pomôckami inak, ako je určené. Aspoň teda v Montessori škôlkach. Tým si zachovávajú istú dôstojnosť a vážnosť, ktorú si samozrejme v plnej miere aj zaslúžia. Myslím si, že pokiaľ dieťa má môžnosť chodiť do Montessori škôlky, kde si v plnej miere užije Montessori pomôcky, potom je to úplne v rovnováhe, ak sa doma hrá dieťa s autíčkami, domčekom pre bábiky, vláčikmi a pod..
Reálne skúsenosti nadovšetko
M. Montessori bola zástankyňou reálnych skúseností. A teda aby dieťa poznalo veci priamo, hmatateľne a mohlo si čo najviac toho zažiť a užiť. 
Preto by sme nemali deťom vytvárať napríklad umelé kuchynky s „akože riadom“, ale umožniť im variť v kuchyni s nami. Alebo v prípade chlapcov, zapájať ich do majstrovania spolu s otcom či dedkom, aby si skúsili držať šrobovák, kladivo, zatĺkať a hlavne vidieť výsledok práce, ktorý je použiteľný v našom svete. To je podľa mňa to, o čo tu hlavne ide. Hry na niečo majú totiž veľa spoločného s realitou – vychádzajú z nej. Vezmite si hry na lekára, na obchod, na policajtov… to všetko deti niekde videli, zažili a majú s tým priamu či nepriamu skúsenosť. Preto je také dôležité pripraviť deťom prostredie, v ktorom je všetko prispôsobené ich veľkosti.
Vieme improvizovať?
Pomocou hry na niečo sa môžu deti aj veľa naučiť. Či už si rozšíria slovnú zásobu, naučia sa riešiť rôzne situácie alebo vychádzať s ľuďmi. Pomáhajú im rozvíjať kreativitu, vytvárať si všelijaké scenáre, ktoré môžu všelijako dopadnúť. Improvizácia je pri týchto hrách niečo cenné, čo chýba niekedy aj nám dospelým v reálnom živote – byť pripravení na všetko. To sa môže z pohľadu Montessori zdať práve kameňom úrazu, pretože tieto hry sú neriadené a nemajú vždy rovnaký priebeh. Chýba v nich štruktúra, rovnaký začiatok, priebeh a koniec, k čomu sa deti snažíme viesť v Montessori prístupe.
Aby som to na záver zhrnula – všetkého veľa škodí. Deti samé k týmto hrám inklinujú a snáď nie je dieťa, ktoré by sa na niečo nehralo. Zrejme je to vývinová potreba a deti tieto hry nielen potrebujú, ale aj majú veľmi radi. Nemá zmysel ich v dieťati potláčať, ale rozumným spôsobom na ne vytvoriť čas aj priestor. U detí do 3 rokov by som jednoznačne pretend play vynechala, pretože dieťa musí predovšetkým pochopiť reálny svet. Až keď pochopí a spozná svet okolo, môže vstúpiť do sveta fantázie.
Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…
Táto knižka Adelke učarovala. Poznáte ten pohľad, keď dieťa stretne dieťa, uprene na seba pozerajú a navzájom sa skúmajú? Tak tu to bolo niečo podobné. Tento chlapec napríklad zaujal Adelku jeho prstami na nohách. Má totiž veľmi širokú nohu, lebo nikdy nenosil topánky…
Ako kontrola chyby tu slúži farebná bodka. My sme ich začali skladať už okolo 2 rokov a to tak, že postavičky som dávala Adelke roztriedené, zaštipcované štipcom na prádlo. Vedela ich potom zaštipcovať aj naspäť (najprv s mojou pomocou) a odložiť na miesto.
Miriam z poľského blogu 
Je v nej 6 figúrok rôznych národností a veľa kartičiek farebne odlíšených podľa kontinentov. Veľmi obľúbenou aktivitou u nás je momentálne priraďovanie kartičiek ku kontinentom.
Tie vône ma naladili už celkom vianočne 😉 Klinčeky, škoricu a rascu som zabalila do malých látkových batôžtekov. 
Začali sme so 4 pármi vôní (možno by stačili aj 3 páry na úplný úvod). Rozhodla som sa, že keď Adel spozná tieto 4 vône, potom vždy postupne jednu zamením. A až na samý koniec jej nechám v poličke 6 párov dózičiek.
(tam vám ho buď dajú alebo predajú za symbolickú cenu; my sme dostali grátis), nesedel nám presne rozmer farebných prúžkov na doštičky. Vtedy je lepšie podklad namaľovať nabielo a na to nalepiť farebné prúžky. Ak zarobíte farbu hustejšiu, postačí 1 náter. My sme mali vzorkovník, kde je 5 odtieňov z každej farby. Originál pomôcka obsahuje 7 odtieňov, ale vôbec mi to nevadí, pretože aj tak som zistila, že Adelka nedokáže momentálne usporiadať viac ako 4 odtiene. Zo vzorkovníka sa dalo použiť 8 farieb, ešte musím dorobiť fialovú a červenú (tyrkysovú máme naviac). Prúžky zo vzorkovníka som zalaminovala a nalepila obojstrannou lepiacou páskou (kobercová, nie penová) na doštičku. Páska drží nad moje očakávania, snáď ešte lepšie ako sekundové lepidlo, a to ani nemusí byť na celej ploche farebného prúžku. Farebné prúžky boli trošku širšie ako doštička a tak som prečnievajúcu časť jednoducho odstrihla. Samotné laminovanie, strihanie a lepenie mi zabralo niečo vyše hodiny času.
