V poslednej dobe mávam celkom netradičný budíček. Adelka ma ráno zobúdza so slovami „Vstávaj, ideme prať“ alebo „musíme ísť vešať“. Zvláštne, že ledva otvorí oči a už má toľko energie a hneď má jasno v tom, čo sa bude robiť. To nie ako nám dospelým sa nechce ani nos spod periny vystrčiť a sme radi za každú minútu, o ktorú môžme ostať dlhšie v posteli.
„Rozdiel je v tom, že deti žijú v prítomnosti. Nezaťažujú myseľ obavami, čo bude o päť minút alebo na obed. Práve vstali, existuje pre ne iba chvíľa rána, nič iné. Bytie pre deti znamená spoznávanie. Spoznávajú svet cez hru, tak sa nečudujte, že sa nonstop niečím zamestnávajú. Videli ste nieked malé dieťa, že by si len tak ľahlo a bez pohybu ležalo? Ak áno, tak maximálne na sekundu.“ (Šlabikár šťastia. Dospelí deťom, deti svetu. – Pavel Hirax Baričák)
Už dávno nebolo u nás toľko vášne ako okolo prania a vešania. Neutajím ani jedno pranie 🙂 Sleduje, kedy práčka doperie a chodí mi oznamovať, že už treba ísť prádlo vyvesiť. Adelku baví všetko od nakladania práčky až po skladanie uschnutého prádla. Najskôr som jej chystala kopy prádla na pranie na zem pri práčku a ona vhadzovala dnu. Teraz máme novú obľúbenú zábavku, že prádlo Adelke hádžem, ona chytá a dáva do práčky. Trénuje si aspoň postreh a musí dopredu odhadnúť, ako dať ruky podľa toho, či „priletia“ malé ponožky alebo veľké nohavice. 
S praním si poradí už pomaly lepšie ako môj muž 🙂 S niektorými vecami však stále potrebuje pomôcť. Najťažšie pre Adelku bolo nachystať si správnym smerom bielizeň. To ju vždy rozhnevalo, pokiaľ sa jej oblečenie nepodarilo vystrieť a bolo pokrútené. A preto jej kusy na vešanie chystám vystreté na boku sušiaka. Vyberám pre ňu menšie kúsky oblečenia, v podstate si zavesí už všetko svoje oblečenie. Zo začiatku dlho nevedela prísť na to, ako oblečenie prevesiť na druhú stranu šnúry, aby tam držalo a nespadlo. Obyčajne ho iba priložila k šnúre a automaticky spadlo. Potom pochopila, že ho musí prevesiť a už len získala cvik, aký kus treba prevesiť na druhú stranu, aby nespadlo.
Ako sa Adelke pri vešaní postupne zapĺňal sušiak, často drgla do niektorého kusu oblečenia a ten spadol. Aby ju toto zbytočne nehnevalo, začala s radosťou používať štipce na prádlo. Ja ich zvyčajne nepoužívam, pretože ma zdržiavajú a nechávajú na oblečení odtlačky. Ale kvôli Adelke som ich vytiahla. Podľa nej treba dať na každý kus oblečenia minimálne dva štipce 🙂 Inak zaujímavé je, že priebežne som jej ponúkala v poličke štipcové aktivity a vôbec sa ich nedotkla. Nadišiel ich čas až pri reálnom využití v praxi. Dovtedy sme používali drevené štipce, ktoré netreba stláčať.
Adelka mi s radosťou pomáha aj pri zvesovaní prádla. Na malých kúskoch oblečenia som jej ukázala, ako sa prádlo skladá. Najlepšie nám na to slúži spodná bielizeň (snáď mi manžel odpustí túto fotku 🙂 ). Adelka poskladá najprv jednotlivé kusy a potom ich uloží na kôpku.
Dobre sa prvý raz ukazuje skladanie aj na tričku alebo svetri. Vďaka rukávom je zrejmé, ktoré časti sa musia preložiť. 
Takto poskladané tričko si potom Adelka uloží do zásuvky s oblečením. Niekedy sa jej poskladané tričko cestou v rukách rozpadne a tak skladá odznova, no stále s rovnakým zaujatím. 
Väčšinou sa začína skladaním jednoduchších kúskov ako napríklad vreckoviek. Látkové vreckovky však nepoužívame a Adelku samoúčelné aktivity veľmi nebavia. Ona musí vidieť uplatnenie v domácnosti. Skúša niekedy poskladať uteráky, ale to si ich musí sama vybrať.
Som zvedavá, ako dlho Adelke táto vášeň vydrží. Môžem povedať, že mi už ozajstne a plnohodnotne pomáha. Dôležité je nájsť si systém, pri ktorom obe strany z toho môžu ťažiť. A to platí nielen pri praní, ale aj pri ostatných činnostiach.
Akú vášeň majú/mali vaše deti? Podeľte sa v komentári. Ja sama som prekvapená, koľko sa dá o praní a vešaní napísať 😉
Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…
… a potom sa spravia slížiky. Zázrak nad zázraky 😀
Zatiaľ si vie obliecť sama nohavičky a nohavice. Nohavičky si oblečie už s 90%-nou úspešnosťou. S nohavicami je to zatiaľ 50:50, pretože záleží aj od toho, o aké nohavice ide. Či sú to pevné rifle, úzke legíny alebo voľné tepláky bez patentov. Posledné menované jej idú najlepšie. Na pančušky si ešte vôbec sama netrúfne. 
Skúšame obliecť postupne aj ponožky. Vie si ich natiahnuť na chodidlo a potom má už väčšinou problém dotiahnuť to do konca. Chodidlo pri obliekaní všelijako smeruje, že sa to podobá na gymnastiku. Chýba jej zatiaľ správna koordinácia.
S tričkami jej tiež stále pomáham. Skúšali sme obliekať najprv tak, že si tričko prevliekla cez hlavu a potom natiahla ruky do rukávov. Ale je veľmi ťažké pre ňu nájsť v pokrčenom tričku rukávy. Preto to momentálne robíme tak, že opäť tričko položím správnym smerom a prednou stranou dolu pred Adelku na zem a vloží do neho najskôr ruky a potom prevliekame hlavu. Tento druhý spôsob ju zatiaľ viac baví. 
