Často si s Adelkou na prechádzkach trháme kvietky a dávame potom doma do vázy. Som rada, že sa jej kvety páčia a dostáva sa už do fázy, kedy môžeme bez obáv nechať na stole položenú vázu alebo kvetináč s kvetmi. Zo začiatku mala tendenciu lupienky otrhávať, ale zvykli sme si jej hovoriť, že ich nesmie trhať, ale iba pohladkať. Ten kontakt, ktorý potrebuje mať s kvetmi formou dotyku sme jej týmto nevzali a môže tak uspokojiť svoju potrebu a spoznávať. Dnes si už doma všíma, keď je nová dekorácia alebo nový kvet a dá mi najavo, že sa jej to páči. Chápe, že niektoré veci majú estetickú funkciu.
A tak som sa jedno nedeľné popoludnie vybrala do záhrady a natrhala kvietky. Napadlo mi, že naaranžujem takú malú kytičku aj pre Adelku na stolík. V zápätí som si uvedomila, že si ju vlastne Adelka môže dať sama do vázy s vodou a položiť kam sa jej bude páčiť. 
Podnos s potrebnými vecami som jej nachystala na stolík. Už raz niečo podobné robila, takže nebolo treba veľa hovoriť a utekala hneď s podnosom k nášmu novému „napájadlu“.
Bez veľkých inštrukcií si začala nalievať vodu do pohárika, potom ju preliala do odmerky a napokon do vázy. Sama si zvolila tento postup. Vhodnejšia by bola číra priehľadná vázička, aby videla, ako sa voda leje a presne vedela, koľko vody naliala. Momentálne sme však takú doma nemali.
Potom už stačilo iba vložiť kvietky do vázy. Vzala hotovú vázičku a utekala ju položiť ocinovi na stôl do obývačky. 
Výdajník vody je perfektná vec. Odkedy ho máme doma, už si ani nepamätám, kedy ma naposledy Adelka prosila o vodu. Sama sa obslúži, keď je smädná alebo keď si chce začať vodu prelievať. Máme ho vždy po ruke aj pri varení, dolieva napríklad vodu do hrnca.
A keď sa chystáme von na prechádzku, sama si nalieva vodu do fľašky. Niekedy použije na fľašu lievik a nalieva si pohárikom a niekedy si vie už fľašu pridržať.
Je to ďalší veľký krok k jej nezávislosti.
„Prvým cieľom pripraveného prostredia je, pokiaľ je to možné, vrátiť rastúcemu dieťaťu nezávislosť na dospelých.“ – Maria Montessori
Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…
Je dobré sa na to vopred pripraviť a mať k dispozícii nože, ktoré sú vhodné na úplné začiatky. Na prvé krájanie sa v Montessori používajú vlnkové nože. Dieťa s takýmto nožom ľahšie manipuluje, keďže ho môže chytiť zhora oboma rukami a tým má väčšiu silu na prekrojenie. Je rovnako ostrý ako klasický nôž. Možno si niekto povie, že je to príliš veľký risk, dať dieťaťu do ruky ostrý nástroj. Netreba však k tomu pristupovať so strachom, ale skôr zodpovedne. A okrem toho, nikdy ju nenechávam s nožom samú. Ukázala som Adelke, ako sa s takýmto nožom narába a nechala som ju, aby si to prvý raz vyskúšala na banáne. Banán sa krája ľahučko a ja som jej ho pred tým ešte prekrojila pozdĺžne, aby lepšie sedel na podložke. Rovnako potom krájala cuketu. 
Napriek tomu, že jej ukazujem, že tento nožík sa drží oboma rukami, krája od začiatku jednou rukou. Vždy pri nej stojím, predvídam a dopredu ju vždy upozorním, ak ide spraviť niečo, čím by si mohla ublížiť. 
1. 
5. Nožík z hračkárskeho setu – s ním sa väčšinou iba hrá, rozkrajuje zeleninu spojenú suchým zipsom. Je tiež veľmi šikovný do ruky.
Počas rodinných jedál bola s nami väčšinou za stolom a so záujmom sledovala všetko, čo sa pri stole odohráva. Veľmi rýchlo pochopila, že veci z taniera sa dávajú do úst a a začala sa za jedlom načahovať a otvárať ústa. Dali sme jej teda ochutnať jedlo z nášho taniera. P
o mrkvičke nasledovala rajčina (vybrali sme jadierka a dužinu sme vyškrabkávali a lyžičkou jej dávali do úst), banán (tiež „naškrabkaný“), špaldová krupicová kaša, rozmixovaný zemiak. Všetko to dostala do úst kávovou kovovou lyžičkou, nie umelou (v Montessori sa kladie dôraz na „dospelácke“ prestieranie, príbory sedenie…). Banán som jej dala ochutnať aj v celku, bol to zážitok pre ňu aj pre mňa 🙂 Vedela si ho takto pekne držať až kým nebol celkom ožužlaný a nezačal sa šmýkať. Potom som jej ho pomáhala držať aj ja.