Ja sama …

    Adelka prechádza už dlhšiu dobu obdobím, že chce všetko robiť sama. Dlho to bolo iba také rekreačné a dal sa s tým prežiť deň bez kriku a scén. Dnes hovorí „ja sama“ asi po každej druhej vete a jej nálada sa mení nepredvídateľne ako aprílové počasie. O to horšie to je, že nie vždy sa jej dá vyhovieť. Často sa cítim, akoby som chodila po tenkom ľade a už iba čakám, kedy opäť vybuchne, že chcela niečo urobiť sama, čo som práve urobila ja. A to aj napriek tomu, že jej dávame veľa priestoru na sebarealizáciu. Viem, že toto obdobie sa spája s obdobím vzdoru, uvedomovania si vlastnej osobnosti, testovania hraníc a aj našej trpezlivosti. Nie vždy zvládam tieto situácie tak, ako by som chcela, ale aj ja som iba „mama in progress“ (mama v štádiu vývoja), ktorá sa učí a najčastejšie zo svojich vlastných chýb.

   Pár dní dozadu som prežila s Adelkou veľmi ťažké chvíľky, vybuchla nielen ona, ale aj ja. Hneď v zápätí mi to bolo veľmi ľúto a prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, čo som mohla urobiť inak. Pomohlo mi to utriediť si v hlave taktiky, ktoré viem, že na ňu platia, keď vzdoruje alebo chce niečo urobiť sama. Snáď pomôžu aj vám.

1. Možnosti na výber – základným pravidlom je, dať na výber z dvoch možností. Pokiaľ si môže vybrať a urobiť vlastné rozhodnutie, dáva jej to pocit, že má veci pod kontrolou. Najčastie jej dávam na výber v nasledovných situáciách: „Ideš na nočník sama, alebo pôjdem s tebou?“ „Oblečieš si nohavice sama, alebo ti ich oblečiem ja?“ „Pôjdeš si sadnúť za stôl sama, alebo ja ťa posadím na stoličku?“ Väčšinou si vyberie možnosť, že to urobí sama. No aj tak nie vždy to ide aj urobiť. Manžel to preto začal spájať s odrátavaním, klasické „rátam do tri a keď to neurobíš sama, urobím to ja“ a napodiv to zatiaľ kúzelne funguje.

2. Začať skôr – toto pravidlo nadväzuje na predchádzajúce a u nás sa väčšinou týka obliekania. Adelka je už v období, kedy si chce sama vyberať, čo si oblečie. Nemáme doma pre ňu zvlášť skriňu, kde by viseli 2 kusy oblečenia, ktoré by som jej tam vopred nachystala. Vyberiem jej  teda zo skrine 2 kusy oblečenia a medzi nimi sa môže rozhodnúť, čo si oblečie. Často Adelka však nie je spokojná s tým, čo jej ponúknem a dožaduje sa iného oblečenia. V procese výberu viackrát prehodnotí svoje rozhodnutie, čo si oblečie a kým jej odargumentujem, že „v tomto by ti bola zima/teplo“, prejde nejaká tá minúta. Niekedy to zaberie  5-10 minút, čo je v celku dosť, pokiaľ sa niekam zrovna ponáhľame. Preto začíname o 15 minút skôr ako zvyčajne. Ak potrebujeme byť niekde ráno načas, je dobré tento výber oblečenia urobiť ešte večer vopred. Predídem tak časovému stresu a Adelka sa môže kompletne sama obliecť.

3. Pomoc – keď vidím, že sa Adelke niečo nedarí, ponúkam jej svoju pomoc. Typické je, že všetko chce zvládnuť sama. A vlastne prečo by aj nie, keď chce kopírovať nás dospelých, ktorí sme tak dokonalo sebestační. Uvedomila som si, že ma málokedy vidí žiadať niekoho o pomoc. A tak sa snažím viac žiadať o pomoc napríklad manžela alebo ju samotnú. Aby pochopila, že pomoc nerovná sa menejcennosť alebo neschopnosť.

4. Čo áno a čo nie – snažím sa zameriavať poznosť na to, aby som Adelke hovorila, čo má robiť namiesto toho, čo urobiť nemá. Čiže pozitívne formulovanie. V období vzdoru sa sťažujeme, že deti všetko odmietajú a stále hovoria NIE. Ale od koho sa to naučili a stále to doma počujú? Zasa len od nás. Keď sme boli minule s Adelkou na preliezkach som si uvedomila, koľko zákazov vychŕlime na svoje deti. Jednu mamičku s dvoma chlapcami vo veku asi 4 a 7 rokov sa jednoducho nedalo prehliadnuť a nepočúvať – nelez tam, nešmýkaj sa po bruchu, neváľaj sa po zemi, neber schody po dva… Treba selektovať, ktoré zákazy sú naozaj opodstatnené. Ľahko to zistíte tak, že si položíte otázku, čo najhoršie sa môže stať a vyhodnotiť, či ste tento najhorší scenár ochotní akceptovať. Zákazy preformulujte na kladné vety a zapojte možno aj trochu fantázie: šmýkaj sa po zadku a vyskúšaj, ako ďaleko pri zošmyknutí doskočíš…

5. Jasne a jednoducho – vysvetľovať dieťaťu jasne a jednoducho býva niekedy veľmi ťažké. Stalo sa mi už párkrát, že som sa sama do toho zamotala. Je to však iba otázka cviku, trénujem každučký deň.

6. Prispôsobiť prostredie – ak chce dieťa všetko robiť samé, najlepšou cestou je vytvoriť mu na to podmienky. Dať mu k dispozícii učiacu vežu ku kuchynskej linke, aby si samé mohlo pripravovať jedlo, schodíky k umývadlu, aby si samé moholo pustiť vodu a umyť ruky, vodu na pitie na dosah, oblečenie s voľným pásom bez zbytočných patentov, ktoré sťažujú obliekanie, topánky so suchým zipsom namiesto šnúrok, naučiť dieťa fintu na obliekanie mikiny či bundy

7. Účelne dieťa zapojiť – často, keď niečo robím napríklad v kuchyni, pripravím Adelke veci tak, aby mi mohla pomôcť. Ešte pred tým, ako mi stihne zakričať „ja sama“ (ak to stihnem 😉 ), ju vyzvem, či mi chce pomôcť a väčšinou aj chce. Vo veľa prípadoch to skončí tak, že si činnosť vyskúša, akoby si overí, že to dokáže sama a po pár minútach stratí o aktivitu záujem. Týmto sa dá predchádzať zbytočným scénam, že chce niečo urobiť sama.

8. Vopred informovať – zvyknem Adelke dopredu hovoriť, čo bude nasledovať. Stresovo na Adelku pôsobilo, keď som jej po napríklad po skladaní puzzlí povedala, že teraz už ide spať. Preto to už robím tak, že ešte pred ukončením hry jej oznámim, že keď poskladáme puzzle/dočítame príbeh/sa najeme, pôjdeme potom do postele. Má čas sa na to pripraviť. Niekedy sa aj tak rozplače, ale je to čím ďalej menej dramatické. V tomto nám dosť pomáha aj režim, rutina alebo nejaký sled činností, ktoré už vie, že po sebe nasledujú.

9. V dobrej nálade – zložitejšie veci vysvetľujem Adelke, keď je v dobrej nálade. A to je väčšinou vždy po zobudení.

10. Zmeniť to na zábavu – v momentoch, keď sa už-už schyľuje k výbuchu zlosti, že sa Adelke čosi nepodarilo samej, niekedy celú siutáciu obrátim na srandu. Neberie neúspech potom tak tragicky a odvediem aspoň jej pozornosť. Niekedy sa napríklad zamotá pri obliekaní do trička. Vtedy zvyknem zažartovať „kde sa Adelka schovala“? kde si?“. A hneď je situácia zažehnaná.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Máme radi Montessori

    Čím je Adelka staršia, tým viac vidím zmysel v tom, že sme sa rozhodli ísť cestou podľa Marie Montessori. Som vďačná za to, že som vôbec túto cestu objavila. Prečo teda tak veľmi máme radi Montessori?

1. Som človek, ktorý má rád systém a poriadok, aby boli veci prehľadnejšie. Mám rada, keď sú jednoducho veci na svojom mieste. Deti sú vo svojej podstate poriadne tiež a ja to na Adelke vidím. Dostáva sa do veku, kedy je už schopná položiť veci tam, kam patria. Zo začiatku pokladala hračky na hociktorý nábytok, najčastejšie na stolík v obývačke, postupne začala hračky ukladať hocikam do poličky s hračkami a dnes je schopná položiť hocijakú vec na svoje miesto. Vidím veľký význam aj v podnosoch, ktoré sa v Montessori využívajú na prezentáciu a vykonávanie rôznych aktivít. Adelka veľmi rada prekladá a prenáša svoje hračky alebo aj iné veci, ktoré nájde v domácnosti. Už sa v nej zakorenilo, že veci sa pokladajú na podložku, na podnos alebo na tanier (včera ma prekvapila napríklad tým, ako si sama vybrala hračku z krabice, kde má odložené hračky, s ktorými sa momentálne nehrá a automaticky si išla po podnos, aby si to naň položila). V neposlednom rade systém a poriadok prináša deťom istotu, že sú v prostredí, ktoré poznajú a uľahčuje im to orientáciu.

Montessori kuchynka

2. Montessori vedie dieťa k nezávislosti a samostatnosti. Veľmi vďačím za to, že už viem, čo znamená pripravené prostredie. Celú domácnosť sa snažíme riešiť tak, aby bola „Adelka friendly“. Bez toho by nešlo rozvíjať jej samostatnosť. Či už ide o spanie na zemi, učiacu vežu, pomocné schodíky, nízky nábytok, detské náradie a rôzne detské nástroje… Vďaka tomu  objavujem, čoho  všetkého je malé dieťa schopné. Stačí dieťaťu iba tú možnosť dať a dokáže byť veľmi vynaliezavé a tvorivé. Máme vyskúšané, že pripravené prostredie tiež umožní dieťaťu naučiť sa niečo úplne novým spôsobom, ktorý by nám dospelým ani nenapadol.

3. Montessori ma naučilo rešpektovať dieťa a jeho potreby poznaním senzitívnych období (viac o senzitívnych obdobiach v tomto článku). Hoci nie je pre nás dospelých pohodlné napríklad utierať každú chvíľu rozliatu vodu v kuchyni, viem, že prelievanie a máčanie sa vo vode je momentálna potreba, ktorá ak bude naplnená, pominie a nahradí ju ďalšia.

IMG_2529

4. Montessori pomenúva veci pravými menami. Hoci aj u nás je pes havo, snažíme sa používať výrazy bez zdrobnenín. Dnes už viem, že ani zložité slová nie sú problém, ak dieťa chápe ich význam.

5. Adelku dnes vnímam ako parťáka. Naučila som sa, že deti sú schopné mnohých vecí, pokiaľ im to my dospelí dovolíme. Respektíve pokiaľ nerobíme všetko za ne a príliš im nepomáhame. Maria Montessori povedala:

Never help a child with a task at which he feels he can succeed. 

Nikdy nepomáhajte dieťaťu s úlohou, pri ktorej má pocit, že môže uspieť.“


Niekedy je
pre mňa ťažké držať sa vzadu, ale našťastie Adelka chce čoraz viac robiť všetko sama a to ma núti prestaviť svoje myslenie a viac jej dôverovať. Zvykla som si v kritických momentoch sama sebe položiť otázku, čo najhoršie sa môže stať, ak sa jej v tej konkrétnej chvíli niečo nepodarí. Odpoveďou je vo väčšine prípadoch, že niečo rozbije, porozlieva, zašpiní… Sú to všetko veci, ktoré sa nakoniec dajú napraviť (kúpiť inú misku namiesto rozbitej, poutierať porozlivané, vyčistiť koberec, oprať oblečenie…). Keď toto prijmem, oveľa ľahšie sa mi s Adelkou spolupracuje. A najlepšie na tom je, že keď prijmem pre mňa najhorší scenár, potom sa to väčšinou ani nestane.

6. Vďaka prístupu M. Montessori som pochopila dôležitosť chýb v procese učenia. Je nesmierne dôležité nechať dieťa robiť chyby. Práve tým si zdokonaľuje svoje schopnosti a samé sebe odhaľuje, čoho je schopné. Naučila som sa pomáhať Adelke väčšinou len vtedy, ak ma o to požiada. Niekedy ju preruším sama, ak vidím, že sa príliš s úlohou trápi, až ju to veľmi hnevá. Vtedy mi to príde kontraproduktívne a radšej jej pomaly ukážem, ako sa to robí správne. Prípadne jej pomôžem len do takej miery, aby to už ďalej zvládla sama.

Adelka 20m obuvanie

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Všetko má svoje miesto

    Kto povedal, že deti sú neporiadne? V poslednej dobe si všímam na Adelke drobné detaily, ktoré ma presviedčajú čoraz viac o tom, že deti sú od narodenia nastavené na poriadok. Idúc okolo postaví ležiacu fľaštičku od šampónu, zdvihne smietku na zemi a dá ju do koša, knižku zo zeme vráti na poličku, utrie kvapnutú polievku… Sú to momenty, keď vidím, že to vychádza z jej prirodzenosti. Maria Montessori vo svojej knihe Tajuplné dětství uvádza, že práve prvé dva roky života sú pre dieťa senzitívnym obdobím na poriadok a usporiadanosť. Zatiaľčo dospelým prináša poriadok určitú mieru povrchného uspokojenia, deťom poskytuje poriadok a usporiadanosť prirodzenú radosť. Často nás prekvapujú svojou potrebou logiky. A nachádzanie predmetov na ich náležitých miestach ich napĺňa čistým potešením. Pre deti je poriadok tým, čím je pre ryby voda, v ktorej plávajú a pre zvieratá zem, po ktorej sa pohybujú…

Od začiatku Adelku učíme, že každá vec má svoje miesto. Toto je práve jedna z čŕt Montessori, ktorá mne osobne veľmi vyhovuje. Typické sú prehľadné poličky, ktoré nie sú zahltené vecami, každá vec má svoju tácku alebo košík, dieťa pracuje na tácke alebo na pracovnom koberci. Myslím si, že dieťa potrebuje systém vo veciach a v činnostiach, ktorý mu zjednodušuje orientáciu a dodáva mu pocit sebaistoty. V Adelkinom kútiku sa snažíme stále udržiavať poriadok. Vždy, keď tam vojde, chcem, aby našla hračky na svojom mieste. Buď ich spoločne upraceme pred odchodom z kútika, alebo pokiaľ odmietne, upracem ich sama pred jej očami. Pokiaľ sa pozerať nechce, nenútim ju. A keď sa spolu hráme, učím, ju, aby dala hračku naspäť skôr, ako si vezme ďalšiu. Klamala by som, keby som tvrdila, že to tak vždy aj je. Nie je to vôbec jednoduché, pretože ona niekedy dokáže z poličky vyťahovať jednu vec za druhou a vtedy človek nestíha ani keby sa ako snažil :).  No podľa mňa je dôležité, aby dieťa videlo, ako sa to robí.

Čo sa týka poriadku v ostatných častiach domu, bežne sa stávalo, že napríklad vyťahovala oblečenie zo zásuviek. V kuchyni to boli zasa utierky. Nezabránila som tomu, ale naučila som ju, aby dávala veci naspať.

utierka-001Na poslednej fotke vidieť, ako vníma, že to nie je dokonalé. Ďalej som to už nenafotila, ale keďže nebola s týmto výsledkom spokojná, pokúšala sa utierku vrátiť do zásuvky ešte niekoľkokrát. Nakoniec som jej s tým pomohla, pretože si s ňou nevedela dať rady a začínalo ju to hnevať.

Tiež mala tendenciu vyťahovať čistý príbor zo zásobníka v umývačke a hádzať ho na zem. Tak som to využila, nechala som ju, aby ho vyťahovala, iba sme zmenili záver a začala mi ho podávať do ruky.

umyvackaV tom čase som sa rozhodla preorganizovať zásuvky v kuchyni a dala som príbor do úplne spodnej zásuvky. Manžel sa síce do dnes mýli, keď si chce vybrať príbor, ale Adelku som naučila, že môže príbor sama vyložiť do zásuvky.

IMG_9666

 Ďalšou fázou bude naučiť ju aj príbor správne triediť.

IMG_9275

Adelka už vie ako utrieť papierovou vreckovkou rozliatu polievku na stole alebo niečo rozliate na zemi. Momentálne ju učím, ako umývať prestieranie. Je to náročnejšie tým, že tu nasleduje niekoľko činností po sebe – treba hubku namočiť, vyžmýkať do misky a potom ňou utrieť prestieranie. Niekedy si tieto činnosti rôzne poprehadzuje 😉 Snažím sa jej vždy ukázať samotné utieranie systematicky, zľava doprava a zhora dolu. Ona má zatiaľ svoj štýl a podstatné je, že ju to baví 😉

indexNajobľúbenejšou upratovacou činnosťou hneď po varení je vysávanie. Uprednostňuje veľký vysávač napriek tomu, že ho ledva udrží v rukách. No vysáva s plným sústredením a vie byť pri tom veľmi dôležitá 😉

IMG_9674

Má aj svoj vysávač, ktorý dostala na Vianoce. Hučí ako normálny, akurát neťahá. Sama si ho vie zapnúť aj vypnúť. Tak často vysávame spoločne …

IMG_9076

  Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Po schodoch

    Schody v súvislosti s malými deťmi vo mne vždy asociovali potenciálnu hrozbu. Už len pri pohľade na schodovú bezpečnostnú zábranu mi napadali hororové scenáre, čo všetko a ako sa môže stať, nebyť zábrany. Keďže bývame v dome s poschodím, schodom sme sa nevyhli. Od momentu, keď začala Adelka loziť po štyroch, dôkladne sme si dávali pozor, aby dvere vedúce na schodisko boli zatvorené. Vždy, keď sa dvere otvorili, bola to pre ňu možnosť nakuknúť do zakázaného sveta. A zakázané ovocie predsa chutí najlepšie. Niekoľkokrát sa jej podarilo cez dvere prešmyknúť a zamierila si to rovno hore schodmi. Samozrejme som ju inštinktívne hneď odzadu schmatla a brala preč (v tejto súvislosti som niekde čítala, že nie je správne dieťa schmatnúť ako handernú bábiku odzadu, ale radšej podísť k dieťaťu spredu, vysvetliť mu situáciu a odviesť inam; samozrejme ak to nie je situácia, ktorá dieťa bezprostredne ohrozuje). Tým sme sa postupne dostávali do konfliktov, až to došlo do bodu, kedy to mne samej začalo vadiť. Uvedomila som si, že sme zo schodov spravili strašiaka a Adelka bola zbytočne zmätená, nevedela, čo sa deje a prečo…

„Pohyb je nevyhnutný pre pochopenie života a má vplyv na život. Dosiahnutie pohyblivosti znamená pre dieťa prehĺbenie poznania sveta, ako aj povznášajúci postoj k životu a pozitívne videnie seba samého. Dieťa si uvedomuje, že je schopnou osobou: Viem sa pohybovať odtiaľto tam. Viem urobiť to, čo som sa rozhodol/-la. Môžem ovplyvňovať svoje okolie a druhých.“♦

Tak som si jedného dňa povedala, že jej dám možnosť vyjsť hore schodmi samej po štyroch a aspoň uvidím, ako si s nimi poradí. Hneď na prvom schode sa na mňa zoširoka usmiala a ja som pochopila, aká je rada, že má tú možnosť. Vyšla celé schody úplne bez problémov a v plnom sústredení. Dôsledne premýšľala, kam ktorú ruku či nohu položí. Vlastne dávala pozor sama na seba. A keď sa dostala až úplne hore, veľmi sa z toho tešila.

„Jestliže má být výuka malých dětí účinná, musíme jim být nápomocni v jejich nezávislém vývoji. Musíme je motivovat k takové činnosti, kterou mohou zvládnout samy a odrazovat jich od závislosti na ostatních. Proto je musíme naučit, aby bez pomoci samy běhali, chodily po schodech, sbíraly spadlé předměty, oblékaly a svlékali se, myly se, vyjadřovali srozumitelným způsobem své potřeby a pokoušely uspokojovat svá přání vlastním přičiněním. Toto vše je součástí výchovy k nezávislosti.“*

climbing stairs montessori

Rovnako som mala strach, keď chcela zísť schodami dolu. Už poučená z minulosti, som jej tú možnosť ponúkla hneď, ako sa toho dožadovala. Podišla na štyroch k prvému schodu, ale akosi sa nevedela nasmerovať. Postavila sa k schodom bokom (asi už tušila, že čelom dopredu to nepôjde), ale bála sa dať nohu o schod nižšie. Bolo na nej vidieť, ako premýšľa o najSCHODnejšej ceste. Bola to pre ňu príliš ťažká úloha a sama nakoniec pochopila, že je to ešte nad jej schopnosti. Videla, že jej to nejde, tak sa do toho strmhlav nepustila a vypýtala sa radšej na ruky.

„… základem je rozložení zodpovědnosti. Děti západní civilizace skoro nevyužívají svých schopností dávat na sebe pozor ‐ většinu zodpovědnosti za ně přebírají dospělí. Z hlediska kontinua je opakování nadbytečné, dítě tedy ztrácí tolik zodpovědnosti za sebe sama, kolik převezmou ostatní. Tak dochází k oslabení účinnosti tohoto mechanismu sebezáchovy.“◊

Skúsili sme to potom opäť po nejakom čase, keďže lezenie hore jej už nerobilo žiadne problémy. Aj smerom dolu už bola odvážnejšia, pohyby boli sebaistejšie. Ukázali sme jej, ako má prekladať nohy a ruky a opatrne schádzala schod za schodom, až jedného dňa zišla dolu sama celé schody.

Touto skúsenosťou som sa naučila svojmu dieťaťu viac dôverovať. Myslím, že nás to ešte viac spojilo, pretože som jej dala najavo, že verím v jej schopnosti a som jej nápomocná, keď to potrebuje. Okrem toho ma to aj dosť odbremenilo, pretože vynášať po schodoch hore každý deň niekoľkokrát 9 kilové závažie, mi už dávalo zabrať …

Zdroje:

voľný preklad z knihy Montessori From the Start (The Child at Home, from Birth to Three), Paula Polk Lillard and Lynn Lillard Jessen

* Objevování dítěte, Marie Montessori

Koncept kontinua, Jean Liedloffová

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …