Pochvaly

    Adelka je každým dňom zručnejšia. Teší ma, ako sa jej zdokonaľuje jemná i hrubá motorika, keď s istotou už robí niektoré úkony. Vždy keď ju vidím, mám tendenciu ju chváliť. Obyčajne poviem „aká si ty už šikovná“, „ty už toto vieš?“, „fíha, výborne!“, „šikulka“ a podobne. Asi ako každý rodič. Minule som sa však nad tým zamyslela, či je takáto reakcia na mieste. Pretože slovami „aká si ty už šikovná“ vlastne dávam najavo, že som to neočakávala, že ma to prekvapuje a nedôverujem jej prirodzeným schopnostiam. Akoby som ju podceňovala, že by to už mohla vedieť alebo dokázať sama. Väčšina sme zrejme vyrastali s pochvalami a príde nám to úplne samozrejmé chváliť. Aj ja to robím automaticky, bez premyslenia, je to vlastne už ako reflex. Často aj mužovi poviem niečo v zmysle „pozri ako som to urobila, ani ma nepochváliš?“. Dá sa povedať, že sme na pochvalách zavislí a zvonku nás motivujú. Zamýšľam sa, či to tak chcem aj u Adelky, alebo aby radšej veci robila po svojom, nech si každý myslí čo chce, hlavne, že ju to bude napĺňať …

„Batole ohromně rychle nabývá síly a poznává okolní svět a tím více potřebuje vaši
důvěru a podporu pro své odvážné experimenty. Dítě nezískává pocit důvěry tím, že se
mu vše podaří, ale jen tím, že jeho rozhodnutí důvěřujete. Buďte s ním a sdílejte jeho
radosti a strasti, aby se naučilo vycházet s nejrůznějšími stránkami života. Nebude se bát
o něco usilovat a zkoušet nové věci, když si dokáže poradit stejně dobře s úspěchy i s
prohrami. Namísto pochval a jiné manipulace přijímejte jeho nápady s radostí a
zvědavostí.“♦

Deti pochvaly nepoznajú. Robia veci z určitého vnútorného popudu. Nevedia, čo to je pochvala, pokiaľ ich to my nenaučíme. Keď začneme používať pochvaly, dieťa začne robiť veci preto, aby nás potešilo a nie preto, že to samé chce.

„Vyhněte se pochvalám a místo toho reagujte na pocity, které dítě projevuje, a
sdílejte s ním jeho radost. Chválit děti za chování („Ty mi, Honzíčku, tolik
pomáháš!“) a úspěchy („Jsem tak pyšná, že jsi vyhrál první cenu v soutěži
skautů!“) vede děti k tomu, že se o něco snaží jen kvůli pochvalám a ne kvůli
sobě. Dítě udělá cokoli, abyste ho pochválili, a může se stát závislé na vnějším
souhlasu a přijetí, podmiňovaném dosaženými úspěchy. A tak paradoxně mohou
pochvaly a odměny snižovat jeho sebevědomí, stejně jako kritika.“♦

Je ťažké prestaviť svoju myseľ na režim bez pochvál. Ani nechcem tvrdiť, že u nás pochvaly už nepadnú. Namiesto pochvaly sa však budem skôr snažiť opísať situáciu, nevkladať do toho svoj hodnotiaci postoj a dávať odozvu iba vtedy, ak o ňu Adelka nude stáť. Teda napríklad namiesto – „ty si šikovná, akú veľkú vežu sa ti podarilo postaviť“, poviem radšej – „vidím, že si postavila vysokú vežu, páči sa ti?“ Dôležité je, či sa páči jej a nie mne, pretože vežu stavala sama pre seba.

Často sa mi pri pozorovaní stalo, keď sa Adelke čosi podarilo prvý raz, že som sa usmiala a pochválila som ju vo svojej mysli, zatiaľ čo ona s normálnym výrazom tváre pokračovala ďalej. Ona svoje úspechy berie úplne prirodzene a nič za to neočakáva. Keby som v tej chvíli na ňu s úsmevom vyhŕkla pochvalu, ostala by určite prekvapená a v konečnom dôsledku by sa tiež na mňa usmiala. Vlastne by zrkadlila moju reakciu. Až teraz pri písaní týchto riadkov si uvedomujem, ako týmto formujeme osobnosť dieťaťa, že mu vždy ukážeme podľa nás správnu reakciu. Preto si hovorím, že nechám na Adelku, nech sa sama rozhodne, aký chce mať z toho pocit a ja zareagujem podľa nej.

„Koncentrácia a vôľa dieťaťa sú v prvých troch rokoch veľmi krehké. Ak dieťa zbytočne vyrušíte, je pre neho ťažké vrátiť sa späť k aktivite. Ak je do aktivity plne zabraté a je tu niečo, čo mu chcete ukázať, skúste počkať na inú príležitosť. Dospelí sú často prekvapení, keď zistia, že dokonca aj pochvala dieťa vyrušuje pri práci. Komentovanie jeho výkonu a tlieskanie môže prerušiť  jeho vnímanie zážitku a pritiahnuť pozornosť k vám.“◊

Adelka sa blíži k svojmu prvému roku a čaká nás obdobie chodenia na nočník. V montessori literatúre sa ani v tejto súvislosti neodporúča dieťa chváliť za to, že potrebu vykonalo do nočníka. Prvá otázka, čo mi napadla, bola „… a ako bude vedieť, že urobila to, čo od nej chcem?“. Stále si neviem dať na to presnú odpoveď, no zrejme tak, že zo samotného nočníkového rituálu pochopí, že sa to tak robí a je to úplne normálny proces, ktorý nepotrebuje potlesk publika…

Na záver ešte jeden citát Naomi Aldort: „Žiť podľa očakávaní druhých, je určitý druh väzenia.“

Budem rada, ak sa v komentároch pod článkom vyjadríte, aký je váš názor na pochvaly, prípadne ako je to s pochvalami u vás a či ste si všimli nejaký vplyv pochvál na vaše deti.

Zdroje:

♦ citát z knihy Vychováváme děti a rosteme s nimi. (Od neshod a kárání ke svobodě, rozvoji a radosti.), Naomi Aldort

◊ voľný preklad z knihy Montessori From the Start (The Child at Home, from Birth to Three), Paula Polk Lillard and Lynn Lillard Jessen

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Keď dieťa pracuje…

    Adelka práve prechádza vkladacím a vyberacím obdobím. Vhadzuje paličky do fľaše, kocky do nádoby, guličky do krabičky, lyžičku do šálky… Robí to sama a bez akéhokoľvek vonkajšieho podnetu. Veci na to má pripravené v poličke a keď má chuť, jednoducho si vyberie to, čo ju baví. Vydrží takto pracovať sama aj štvrť hodiny. Naschvál píšem „pracovať“, pretože naozaj vynakladá maximálne úsilie a je pri tom neuveriteľne sústredená, že nevníma nič naokolo.

„Práce dítěte je nevědomá činnost postavena na duševní energii uvolňující se v procesu rozvoje osobnosti“.*

Stáva sa, že počas tejto pracovnej chvíľky trafí do nádoby naozaj iba zopárkrát, no napriek tomu pri činnosti zotrváva dlhšie, ako by som očakávala.

    „Když dítě pracuje, neusiluje o dosažení nějakého cíle. Jediným a postačujícím důvodem je mu práce sama. Po přirozeném zopakování činností je aktivita ukončena a její konec je nezávíslý na vnějších faktorech. Pokud se týče vnitřních faktorů, ukončení určitého typu činnosti není spojeno s únavou, protože je známo, že dítě je po provedení svých aktivit osvěžené a plné nové energie. To je jeden z nejzákladnejších rozdílů mezi zákonitostmi uplatňujícími se v pracovní činnosti dítěte a v pracovní činnosti dospělého. Díte se neřídí zákonem minimálního úsilí, ale často i úplně opačným principem. Vynakládá velké množství energie na činnost, která nemá předem určený výsledek a zapojuje všechny své schopnosti na provedení každého detailu.“*

Tým sa neustále zdokonaľuje a trénuje svoje zručnosti. Nás dospelých by neúspech určite po pár pokusoch odradil. A tak si hovorím, aká silná je motivácia dieťaťa, ktorá pramení z jeho vnútra. Manžel doma v tejto súvislosti často cituje Iva Tomana – motivácia zvonku je ako smrad, ktorý sa vyvetrá 🙂 Ak chcem Adelku k nejakej činnosti sama naviesť, väčšinou dá najavo nezáujem a ide si po svojom. Dokonca neprijme ani pomoc, ak sa jej nedarí. To ju buď vyruší z koncentrácie a začne akoby nanovo alebo činnosť ukončí.

A tak sa stávam viac menej pozorovateľom. Sledujem, čo ju baví a snažím sa ju v tom ďalej podporiť pripravením prostredia a aktivít, na ktoré by mohla pozitívne reagovať. Moja úloha však spočíva iba v tom, že jej pred novou aktivitou ukážem, ako to funguje. Ale to, či bude pokračovať alebo sa k tomu vráti sama neskôr, už nechávam na ňu. V poslednej dobe som si všimla, že nie len ja som pozorovateľom, ale že aj Adelka veľmi rada pozoruje všetko, čo sa doma alebo vonku deje. Rada sa pozerá napríklad, ako si umývam vlasy. Ani by mi to nenapadlo, že ju také niečo zaujme. No keď som sa zamyslela, pri umývaní vlasov sa z pohľadu dieťaťa naozaj deje veľa zaujímavého. Vidí, ako sa tvorí pena, ako sa mení vzhľad vlasov a ich  povrch na pohmat, ako voda steká po vlasoch… Môžem povedať, že rovnako zaujímavé sú pre ňu takmer všetky domáce práce, no najmä vysávanie. Vtedy hneď vymení všetky činnosti za to, aby sa mohla pozerať.

Tiež som bola sklamaná, že Adelku rýchlo omrzia akékoľvek hračky. No manžel mi povedal, že čo sa čudujem – keď už prišla na to, ako sa hračka používa alebo správa, prestalo to byť pre ňu zaujímavé. Mal čiastočne pravdu a vysvetlenie som našla tu:

„Dítě ví, že jeho posláním je něco závažnějšího, než se zaobírat nějakým triviálním hraním. Hraní považuje za něco jako partii bridže nebo šachu. Je to příjemné povyražení pro volnou chvilku, ale bylo by mrzuté muset se něčemu takovému věnovat delší dobu. A protože dítě má stále něco důležitého na práci, hraní s hračkami ho nijak zvlášť neláká.“*

Čo som sa z toho naučila je, že netreba dieťa v každom prípade zamestnávať nejakými aktivitami alebo hračkami. Ono si nájde samé, čo ho baví a môže ho baviť iba samotné pozorovanie činnosti nás dospelých, čím sa tiež učí a možno viac, ako si myslíme. Dieťa má myseľ stále otvorenú a nasáva všetko, čo sa deje okolo…

* Zdroj: Tajuplné dětství, M. Montessori

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …