Jar, leto, jeseň, zima

    Dlho som v slovenských kníhkupectvách hľadala leporelo pre deti, ktoré by bolo o niečom inom ako o zvieratkách (tie so zvieratkami, ktoré práve čítame, si môžete pozrieť tu). Dajú sa samozrejme nájsť knižky ako moje prvé slová, prvé tvary a farby, či predmety z domácnosti, ktoré obsahujú reálne fotografie. No ja som chcela niečo celkom iné. Jednoduchú knižku zo života. A aby som ju našla, strávila som niekoľko večerov hľadaním na internete, prešla kopu zahraničných stránok, blogov, až som nakoniec našla to pravé orechové. A to hneď štyrikrát. Našla som ich na zahraničnej stránke BookDepository, ktorá knihy zasiela zdarma takmer do celého sveta (okrem toho mávajú niekedy aj dobré zľavy).

Spring, Summer, Autumn, Winter by Gerda MullerDo leporel Spring, Summer, Autumn a Winter (Jar, Leto, Jeseň a Zima) som sa zamilovala na prvý pohľad. Autorkou je Gerda Müller (89 r.), holandská ilustrátorka detských knižiek. Je známa svojou láskou k prírode a prírodným scenériám (čo nepochybne z jej kníh aj cítiť). Jej ilustrácie sú plné života a zachytávajú meniace sa obdobia a krajinky.

Spring by Gerda MullerObrázky prírody sa vo všetkých štyroch leporelách striedajú s aktivitami detí, ktoré sú typické pre dané ročné obdobie. Zobrazujú deti pri hrách, športoch alebo domácich činnostiach, ako je práca v záhradke či vešanie zmoknutého oblečenia. Vďaka tomu, že neobsahujú žiadny text, sú univerzálne pre všetky deti. Na obrázkoch je veľa rôznych detailov, stačí pri čítaní otvoriť bránu fantázii.

Autumn by Gerda MullerAdelka dostala túto sériu knižiek k Vianociam. Veľmi si ich obľúbila a teraz s odstupom času môžem povedať, že sa táto investícia oplatila. Myslím, že v nich bude ešte dlho listovať. Od tejto autorky zvažujem kúpu aj ďalších zaujímavých knižiek – A Year Around the Great Oak (Rok okolo veľkého dubu), Where Do They Go When It Rains? (Kam idú, keď prší?) alebo How Does My Garden Grow (Ako rastie moja záhradka)…

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Čo čítame (stále dokola)

    Momentálne u nás hračky zapadajú prachom. Jednoznačným favoritom sú knihy. A keď si Adelka vyberie knižku, tak je väčšinou o zvieratkách. V týchto dňoch doma stále dokola čítame tieto tri knižky: Hádanky z dvora, Pole a lúka a Kamaráti zvieratká. Ledva sa mi ich podarilo odfotiť všetky pokope 😉

co-citame-1 Všetky sú krásne ilustrované a zvieratká vyzerajú ako živé.

Kamarati zvieratkaKnižka Pole a lúka je aj veľmi pestrá a náučná, vždy na boku sú pomenované zvieratká a rastliny, ktoré sa na danej strane nachádzajú. Pole-a-lúka---stranyManžel si doma na niekoľkých stranách všimol zopár zaujímavých detailov. Zdá sa, že autori ilustrácií zakomponovali do každej dvojstrany nejakú malú a naozaj veľmi nenápadnú, nazvime to „zaujímavosť pre dospelých“ (tzv. easter egg). O pár rokov tak možno budeme musieť vysvetľovať, čo to robia tí dvaja slimáci alebo veľmi kreatívne hľadať odpoveď na to, prečo poľovníkovi spadla z posedu fľaška na zem … 🙂Pole a luka s ocinom Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Po vlastných

„Naučit se chodit znamená pro dítě něco jako druhé narození, neboť tím přechází ze stavu bezmocnosti do stavu svobodné aktivity.“*

    Adelka mala sotva rok, keď urobila svoj prvý krok. Najťažšie bolo pre ňu na úplnom začiatku vôbec zdvihnúť nohu a vykročiť. Keď toto zvládla a udržala rovnováhu na jednej nohe, potom to už išlo veľmi rýchlo. Nepoužívali sme žiadne chodítka ani sme s ňou nechodili za ruky. Na jednej strane ona sama odmietala akúkoľvek asistenciu a na strane druhej sme vedeli, že ona musí na to prísť sama. Mala k dispozícii aj vozík, no ani ten ju nelákal. Ak som jej ho chcela podstrčiť, aby ho vyskúšala, prekážal jej. Používa ho viac dnes, keď si je v chôdzi istejšia a vie si ho niekedy už aj sama nasmerovať do smeru, kam chce ísť.

walker wagoonSnáď jediným pomocníkom pri chôdzi bol u nás walking assistent – asistent na chodenie. Používali sme ho iba vonku a na úplnom začiatku. Ušetril tak Adelku niekoľkých pádov do kaluží a do blata.

walking assitentJeho výhodou je, že rodič nemusí byť nad dieťaťom zhrbený, ak by ho chcel držať pri chôdzi za obe ruky (niekde som čítala, že pri tomto vodení za ruky by dieťa malo mať ruky zdvihnuté najviac po úroveň ramien – ak si sama seba predstavím, že by som mala chodiť s rukami nad hlavou, musí to byť naozaj veľmi nepohodlné). Okrem toho dieťa môže samo bez obmedzení chodiť a rodič zatiahne za popruhy, len keď je to nevyhnutné. Sme zástancom toho, že aj padať sa treba naučiť. Prvý raz sme toto „vodítko na dieťa“ (tak sme to vtedy nazvali s manželom) videli v UK pred niekoľkými rokmi a pripadalo nám to veľmi degradujúce pre dieťa. Angličania to totiž používali aj pri starších deťoch a bol to pre nich prostriedok kontroly dieťaťa, aby neutekalo nežiaducím smerom. Týmto prístupom je však dieťa obmedzované a bráni mu to v rozvoji samostatnosti a nezávislosti, ktorú práve chodením po svojich nadobúda. V tejto súvislosti musím povedať, že  Adelku lákajú práve nerovné terény. Čím hrbolatejší a zvláštnejší povrch, tým lepšie. Pochopila som, že nemá zmysel ju vracať, keď zíde napríklad z cesty na trávnik, pretože ju to vždy rozhnevá. Tým sa práveže trénuje a sama vidím, ako rýchlo robí pokroky (dnes v 13 mesiacoch už preferuje chodiť po schodoch po svojich namiesto po štyroch, ja ju iba pridržiavam za jednu ruku). Keď ideme na prechádzku, beriem to teda ako čas, ktorý jej maximálne venujem a prispôsobujem sa. Ak chce chodiť po tráve, chodíme po tráve. Ak chce chodiť po ľade, idem za ňou a nenápadne ju istím, ale neobmedzujem. Ak chce stáť a dívať sa na autá, počkám, koľko je treba. cicaTakto nejak vyzerajú naše prechádzky, na ktoré neberieme so sebou ani kočík. Zatiaľ sa vždy vyberieme niekam okolo domu a Adelka mi sama dá najavo, že je unavená a chce sa vrátiť.

„Jednou jsem viděla japonského tatínka, který šel se svým synkem na procházku. Sledovala jsem je a všimla si, jak dítě, kterému mohlo být tak rok a půl, možná dva, najednou objalo oběma rukami nohu svého otce. Muž klidně stál a nechal hošíka, aby se mu točil kolem nohy. Když si klouček vyhrál, pokračovali oba pomalým krokem dál. Po chvíli si zase dítě sedlo na obrubník a otec se zastavil vedle něho. Výraz v jeho tváři byl vážný, ale naprosto přirozený. Nedělal vlastne vůbec nic vyjímečného. byl to jednoduše otec, který vzal svého malého synka na procházku.“*

walking

* M. Montessori, Tajuplné dětství

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Absorbujúca myseľ

    V sychravom období si Adelka priniesla domov nádchu, ktorá trvala dva týždne. Dlho sme so soplíkom bojovali a bolo treba veľa odsávať. Spočiatku bolo veľmi ťažké odsať jej soplík, bránila sa, ako vedela. Niekedy sme dvaja na ňu nestačili. Bála sa jednak vysávača a aj samotnej odsávacej hadičky, ktorú bolo treba zasunúť do nosa. Hovorila som si, že určite po zopár odsatiach pochopí ich zmysel, keď sa jej bude ľahšie dýchať. Pochopenie však nestačilo na prekonanie strachu, a tak som ju začala zoznamovať s vysávačom.

Vysávač poznala z vysávania podláh a vždy ju veľmi zaujímal, hoci mala voči nemu rešpekt. Keďže sme odsávali niekoľkokrát denne, zistila, ktorým tlačidlom sa zapína a vypína. Aby sa prestala báť odsávacej hadičky, dávala som jej vždy možnosť chytiť si ju, pocítiť ťah vzduchu cez odsávaciu koncovku alebo priamo cez hadicu vysávača (pri najmenšom výkone satia). Takto sa osmeľovala zopár dní až napokon, ani neviem ako a kedy, sa strach zmenil na zvedavosť a samostatnosť. Raz, keď som jej povedala, že ideme odsať soplík, ma veľmi prekvapila. Sama zostavila odsávačku, tj. jednotlivé časti pospájala, zapojila ju do vysávačovej hadice a zapla vysávač. Dokonca si sama dávala odsávačku do nošteka. Nikdy pred tým som ju to neučila, ani som jej to vyslovene nepredvádzala…

odsavacka 1

odsavacka 2

odsavacka 3

Od toho momentu Adelka pri odsávaní aktívne spolupracovala. Doteraz nechápem, kedy sa to všetko naučila. Vtedy som prvý raz intenzívne pocítila význam pojmu absorbujúca myseľ. M. Montessori hovorila o tzv. nevedomom prežívaní, resp. o nevedomej mysli, ktorá dokáže byť nesmierne inteligentná…

„Důkazy o tom nacházíme u všech živočišných druhů, dokonce i u hmyzu. I tam je inteligence, která není vědomá, a přesto se nám zdá, jako by byla vedena rozumem. Malé dítě je také nadáno inteligencí tohoto typu a s její pomocí dosahuje úžasných pokroků. Začíná poznáváním svého okolí. Jak vůbec proniká psychika dítěte do tajů okolního prostředí? Tato zásadní otázka nás vede k odhalení důležitého mechanizmu, o jehož existenci jsme dnes již pevně přesvědčeni. Jeho podstatou je velmi intenzivní a specificky zaměřená vnímavost, která probouzí nesmírný zájem o věci a takové nadšení vším, co dítě obklopuje, že se celé okolí stává součástí existence dítěte. Dítě jakoby vněmy z okolí absorbovalo nejen svými smysli, ale celou svou bytostí.“*

Dieťa je naozaj ako špongia, ktorá nasáva všetko, čo sa deje naokolo. Preto sa už snažím dávať čo najväčší pozor na to, čo a ako pred Adelkou urobím…

* Absorbující mysl – vývoj a výchova dítěte od narození do šesti let, M. Montessori

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …