Adelka je každým dňom zručnejšia. Teší ma, ako sa jej zdokonaľuje jemná i hrubá motorika, keď s istotou už robí niektoré úkony. Vždy keď ju vidím, mám tendenciu ju chváliť. Obyčajne poviem „aká si ty už šikovná“, „ty už toto vieš?“, „fíha, výborne!“, „šikulka“ a podobne. Asi ako každý rodič. Minule som sa však nad tým zamyslela, či je takáto reakcia na mieste. Pretože slovami „aká si ty už šikovná“ vlastne dávam najavo, že som to neočakávala, že ma to prekvapuje a nedôverujem jej prirodzeným schopnostiam. Akoby som ju podceňovala, že by to už mohla vedieť alebo dokázať sama. Väčšina sme zrejme vyrastali s pochvalami a príde nám to úplne samozrejmé chváliť. Aj ja to robím automaticky, bez premyslenia, je to vlastne už ako reflex. Často aj mužovi poviem niečo v zmysle „pozri ako som to urobila, ani ma nepochváliš?“. Dá sa povedať, že sme na pochvalách zavislí a zvonku nás motivujú. Zamýšľam sa, či to tak chcem aj u Adelky, alebo aby radšej veci robila po svojom, nech si každý myslí čo chce, hlavne, že ju to bude napĺňať …
„Batole ohromně rychle nabývá síly a poznává okolní svět a tím více potřebuje vaši
důvěru a podporu pro své odvážné experimenty. Dítě nezískává pocit důvěry tím, že se
mu vše podaří, ale jen tím, že jeho rozhodnutí důvěřujete. Buďte s ním a sdílejte jeho
radosti a strasti, aby se naučilo vycházet s nejrůznějšími stránkami života. Nebude se bát
o něco usilovat a zkoušet nové věci, když si dokáže poradit stejně dobře s úspěchy i s
prohrami. Namísto pochval a jiné manipulace přijímejte jeho nápady s radostí a
zvědavostí.“♦
Deti pochvaly nepoznajú. Robia veci z určitého vnútorného popudu. Nevedia, čo to je pochvala, pokiaľ ich to my nenaučíme. Keď začneme používať pochvaly, dieťa začne robiť veci preto, aby nás potešilo a nie preto, že to samé chce.
„Vyhněte se pochvalám a místo toho reagujte na pocity, které dítě projevuje, a
sdílejte s ním jeho radost. Chválit děti za chování („Ty mi, Honzíčku, tolik
pomáháš!“) a úspěchy („Jsem tak pyšná, že jsi vyhrál první cenu v soutěži
skautů!“) vede děti k tomu, že se o něco snaží jen kvůli pochvalám a ne kvůli
sobě. Dítě udělá cokoli, abyste ho pochválili, a může se stát závislé na vnějším
souhlasu a přijetí, podmiňovaném dosaženými úspěchy. A tak paradoxně mohou
pochvaly a odměny snižovat jeho sebevědomí, stejně jako kritika.“♦
Je ťažké prestaviť svoju myseľ na režim bez pochvál. Ani nechcem tvrdiť, že u nás pochvaly už nepadnú. Namiesto pochvaly sa však budem skôr snažiť opísať situáciu, nevkladať do toho svoj hodnotiaci postoj a dávať odozvu iba vtedy, ak o ňu Adelka nude stáť. Teda napríklad namiesto – „ty si šikovná, akú veľkú vežu sa ti podarilo postaviť“, poviem radšej – „vidím, že si postavila vysokú vežu, páči sa ti?“ Dôležité je, či sa páči jej a nie mne, pretože vežu stavala sama pre seba.
Často sa mi pri pozorovaní stalo, keď sa Adelke čosi podarilo prvý raz, že som sa usmiala a pochválila som ju vo svojej mysli, zatiaľ čo ona s normálnym výrazom tváre pokračovala ďalej. Ona svoje úspechy berie úplne prirodzene a nič za to neočakáva. Keby som v tej chvíli na ňu s úsmevom vyhŕkla pochvalu, ostala by určite prekvapená a v konečnom dôsledku by sa tiež na mňa usmiala. Vlastne by zrkadlila moju reakciu. Až teraz pri písaní týchto riadkov si uvedomujem, ako týmto formujeme osobnosť dieťaťa, že mu vždy ukážeme podľa nás správnu reakciu. Preto si hovorím, že nechám na Adelku, nech sa sama rozhodne, aký chce mať z toho pocit a ja zareagujem podľa nej.
„Koncentrácia a vôľa dieťaťa sú v prvých troch rokoch veľmi krehké. Ak dieťa zbytočne vyrušíte, je pre neho ťažké vrátiť sa späť k aktivite. Ak je do aktivity plne zabraté a je tu niečo, čo mu chcete ukázať, skúste počkať na inú príležitosť. Dospelí sú často prekvapení, keď zistia, že dokonca aj pochvala dieťa vyrušuje pri práci. Komentovanie jeho výkonu a tlieskanie môže prerušiť jeho vnímanie zážitku a pritiahnuť pozornosť k vám.“◊
Adelka sa blíži k svojmu prvému roku a čaká nás obdobie chodenia na nočník. V montessori literatúre sa ani v tejto súvislosti neodporúča dieťa chváliť za to, že potrebu vykonalo do nočníka. Prvá otázka, čo mi napadla, bola „… a ako bude vedieť, že urobila to, čo od nej chcem?“. Stále si neviem dať na to presnú odpoveď, no zrejme tak, že zo samotného nočníkového rituálu pochopí, že sa to tak robí a je to úplne normálny proces, ktorý nepotrebuje potlesk publika…
Na záver ešte jeden citát Naomi Aldort: „Žiť podľa očakávaní druhých, je určitý druh väzenia.“
Budem rada, ak sa v komentároch pod článkom vyjadríte, aký je váš názor na pochvaly, prípadne ako je to s pochvalami u vás a či ste si všimli nejaký vplyv pochvál na vaše deti.
Zdroje:
♦ citát z knihy Vychováváme děti a rosteme s nimi. (Od neshod a kárání ke svobodě, rozvoji a radosti.), Naomi Aldort
◊ voľný preklad z knihy Montessori From the Start (The Child at Home, from Birth to Three), Paula Polk Lillard and Lynn Lillard Jessen
Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …
. Dá sa tu nájsť slovník so základnými pojmami, ale aj kartičky so znakmi, ktoré som vytlačila a oblepila nimi zboku celú chladničku 🙂 Je dobré to mať na očiach a najmä zo začiatku si pripomínať jednotlivé znaky.
V kríži s kapsou vonku som jej zátylok v
ystielala plienkou, najmä keď ešte nedržala sama pevne hlavičku. Neskôr som prešla na kríž s kapsou dnu a pri ňom sme aj ostali. Pri kríži s kapsou vonku sa totiž bábätko vkladá do hotového úväzu, zatiaľ čo pri kríži s kapsou dnu mi viac vyhovovalo obviazať ju na mne, keď už bola väčšia a ťažšia (dnes má 7kg a stále je nosenie v šatke pohodlné). V letnejších dňoch si zároveň lepšie regulujem, koľko vrstiev bude obopínať bábätko. Keď je unavená a v šatke zaspí, lepšie sa mi manipuluje s krížom, keď jej chcem schovať hlavičku. Pri viazaní treba samozrejme vždy dbať na správnu polohu bábätka, aby nohy so zadočkom tvorili písmeno M, teda aby kolienka boli vyššie ako zadoček.
– jednoducho som Adelkine nôžky strčila z vnútra mikiny do vrecka. Má to zároveň aj tú výhodu, že vám potom do oblečenia nefúka.